Usmejem sa. Keď ich spánok zbaví všetkých maličkostí, ktorými ma dokážu tak dokonale rozčúliť, je omnoho ľahšie uvedomiť si, aká vďačná som za to, že ich mám.
Opatrne za sebou zavriem dvere. Pripadám si tak trochu ako zlodej. Kradnem čas z rodinného rozpočtu a nechcem byť prichytená. I keď, takto skoro ráno moje svedomie príliš nekričí. Veď ešte všetci spia. Našla som čas, ktorý je celkom nevyužitý, tak prečo si ho neprivlastniť?
Naštartujem auto a vyrazím. Z rádia hrá jedna pesnička za druhou. Ten, čo má na starosť slovný doprovod, ešte očividne nevstal. Slnko je tak nízko, že mi svieti rovno do očí a ja sotva vidím na cestu. Nevadí, aj tak je takmer prázdna. Žmúrim, pospevujem si a premýšľam, akou veľmi nedocenenou časťou dňa je ráno. O čo je východ slnka horší od západu, keď má o toľko menej fanúšikov?
I keď, zo sebeckých dôvodov mi táto neprávosť vlastne vyhovuje. Viem o krásnom tajomstve, ktoré má svoju hodnotu len dovtedy, kým sa o ňom nedozvie priveľa ľudí. Nebudem teda ránu robiť prílišnú reklamu, radšej vám prezradím, kam som sa od svojej rodiny odkradla.
Zaparkujem na okraji lesa. Pozorovať zobúdzanie prírody je ešte krajšie ako šoférovať po ľudoprázdnej rannej ceste. A budiť svoje telo behom je efektívnejšie ako ranná káva.
Paradoxne som kúzlo ranného behu objavila až po narodení detí. Predtým u mňa lenivosť a pohodlnosť ľahko umlčali zvedavosť a odhodlanie. Teraz však ranný beh patrí k mojím najobľúbenejším. Schvaľuje ho dokonca aj môj kritický vnútorný hlas, ktorý ma inak, vždy keď odchádzam od detí, rád obviňuje zo sebectva.
A prečo behám do kopca? Beriem to ako turistiku pre zaneprázdnených. Chcem vidieť výhľady a tráviť časť života v horách, ale nemám čas, ktorý odomňa požadujú turistické značky. Tak bežím, aby som čo najrýchlejšie bola naspäť doma.
Som rada, že som vďaka materstvu túto činnosť objavila. Tento čas strávený osamote je pre mňa ako meditácia. Ako samoterapia pre telo aj dušu.
Pri behu prevetrám bunky svojho tela, ktoré pri bežnom zaťažení len ticho čakajú na svoju príležitosť. Nechám sa ohurovať tým, čo všetko dokážem. Mozog odbremenený od prílevu požiadaviek a otázok má čas zbaviť sa nepotrebných ťaživých myšlienok, oddychovať v bezmyšlienkovom stave, alebo sa túlať po nepoznaných zákutiach, skúmať staré myšlienky z nových uhlov pohľadu, hľadať nadhľad, nápady a motiváciu. Sledujem malebnú krajinu okolo seba a zažívam čaro bytia na tomto svete.
Pri svojom rannom behu toho pocitovo zažijem toľko, že často nedokážem uveriť, že ubehli len dve hodiny. Pripomenie mi to až pohľad na dcéry a manžela. Stále v pyžame, sotva vykotúľaní z postelí.
Deň je stále na začiatku a ja doň vstupujem s plnou nádržou. Najlepší predpoklad pre pohodovú nedeľu.
