Všimla som si, že to môže byť ešte komplikovanejšie. Niečo sa stratí z nášho života a naoko nám to vôbec nevadí. A až keď to získame späť, uvedomíme si, ako veľmi nám to chýbalo.
Mne sa to stalo so slnkom.
To, že sa vyparilo, som si ani nevšimla. Odišlo postupne a nenápadne. Začalo to niekedy koncom jesene. Najprv sa stratilo vždy len na pár dní. Popravde, hoci také veci nie je slušné hovoriť, bola som aj celkom rada. Počas leta sme si vybudovali slušnú ponorkovú chorobu.
Dva dni svietilo, deň nie. Dva dni nesvietilo a jeden áno. Potom sa schovalo na celý týždeň. Ba čo horšie, neobjavilo sa, ani keď ho naplánovali v predpovedi počasia. Rýchlo som si zvykla, že sa naň nedá spoliehať.
Hmla a tma sa stali najbežnejšími a najobyčajnejšími spoločníkmi mojich dní. Naučila som sa chodiť s pohľadom sklopeným do chodníka, dýchať do pichľavého šálu a ruky schovávať vo vrecku hneď vedľa zabudnutej vreckovky. Vedela som, že pobyt vonku musím pretrpieť. Nie je to nič príjemné, ale prospieva to zdraviu.
Toto skrehnuté tŕpnutie mi tak zovšednelo, že som ho prijala za nový normál. Možno preto ma naozaj úprimne prekvapilo, keď som pred pár dňami slnko opäť stretla. Vykuklo na mňa tak oslnivo a bez okolkov, akoby nikdy neodišlo. S plnou silou, bez ostychu.
„Kde si bolo?,“ pýtam sa a žmúrim. Moje oči si budú musieť zvyknúť.
Pozerám sa na žiarivo modrú oblohu. Ako sa niečo také výrazné dokáže schovať za tenkú vrstvu mdlej bledosivej hmly? Kiežby to takto ľahko šlo aj pri maľovaní.
Chvíľu mám chuť vyhŕknuť nejakú štipľavú výčitku, no namiesto toho sa začnem usmievať. Už som zabudla, aké je ťažké sa na slnko hnevať.
Vytiahnem ruky z vreciek a po dlhej dobe mám chuť vyhodiť aj všetky tie pokrčené vreckovky, do ktorých som schovávala dôkazy sychravého počasia vytekajúce z môjho nosa. Zhlboka sa nadýchnem a zacítim vôňu blata. Moja hlava viac nepotrebuje. Premýšľam nad rozkvitnutými stromami, dlhými prechádzkami prírodou a zimnou bundou schovanou hlboko pod manželskou posteľou. Je príliš opovážlivé dúfať v príchod jari?
Odrazu plánujem, vymýšľam, špekulujem. Mám chuť zažívať, spoznávať a tvoriť. Rozpamätám sa, že život nie je taký bezfarebný a nehostinný, ako sa mi v poslednej dobe zvyklo zdať. To naozaj stačí tak málo? Slnko, prepáč, nikdy som si neuvedomila, aké si pre mňa dôležité.
Okolo mňa prechádza akási slečna. Usmieva sa, zrejme podobne široko ako ja.
„Dobre, že je späť....“ prihovorím sa jej.
Pozrie sa na oblohu, prižmúri oči a prikývne.
