Prechádza životom, plní menšie či väčšie poslania a úlohy. Sem-tam mu do cesty prichádzajú nezávideniahodné výzvy, metaforickí nepriatelia a zapeklité situácie. Je na ňom, aby sa s nimi popasoval a pokračoval ďalej silnejší než bol predtým.
No a povahové črty? Tie sú ako superschopnosti, ktoré náš superhrdina dokáže v prípade potreby použiť vo svoj prospech, alebo sú naopak slabinou, ktorá ho ohrozuje a robí zraniteľným.
Čím som staršia, tým lepšie poznám arzenál svojich schopností a vlastností. Viem, ktoré ma brzdia a robia život komplikovanejším. Ale sú aj také, ktoré mám na sebe úprimne rada. Vďaka nim sa mi žije spokojnejšie a ľahšie, pomyslím si neraz. Ktovie, či za ne vďačím genetike alebo výchove svojich rodičov? Sústredene spomínam a analyzujem rôzne situácie z detstva. Hľadám prepojenia a snažím sa odhaliť kľúčové momenty, vďaka ktorým som taká, aká som.
Po pôvode niektorých superschopností pátram obzvlášť dychtivo. Kiežby som tak prišla na to, ako sa mám správať, aby ich raz vo svojej výbave mali aj moje deti. Za tieto vlastnosti som svojim rodičom obzvlášť vďačná:
Schopnosť nájsť vo veľkej kope negatívna niečo pozitívne a vidieť neobyčajnosť v obyčajnom
Som človek, ktorý má tendenciu byť spokojný. Možno je to zhovievavosťou vesmíru, možno šťastím. No myslím, že sčasti je to aj mojou schopnosťou nájsť niečo dobré na každom mieste a v každej situácii. Pri každej činnosti pátram po prvku, ktorý ma vlastne celkom baví. Nepríjemnosti vnímam ako niečo, čo do mojej cesty zablúdilo určite len omylom. Som ochotná prehliadnuť veľa negatívneho a odpustiť veľa zlého.
Všímam si drobné detaily, ktoré možno iní prehliadajú a dokážem z nich mať úprimnú radosť. Vrtochy počasia, každodenné predstavenia slnka a oblakov, situácie či slová, ktoré sa vymykajú všednej obyčajnosti, letmé úsmevy, roztomilé živočíchy či voňavé kvety. Teším sa z pekných farebných kombinácií, drobných prekvapivých detailov, zvratov v deji, ktoré nikto nečakal. Všimnem si, keď okolitý svet rysuje precízne geometrické tvary, alebo maľuje línie, ktoré ležia jedna pri druhej v dokonalom súzvuku. A takéto nedôležité maličkosti prinášajú radosť aj do dní, keď tie dôležité veci možno nefungujú tak, ako by som si predstavovala.
Schopnosť koncentrovať svoju energiu viac na skutky než na prázdne slová
U nás doma sa nikdy nefrflalo. Udalosti, ktoré by toho asi aj boli hodné boli rozdelené do dvoch skupín.
Také, ktoré nedokážeme ovplyvniť. O takých je škoda prehnane premýšľať a trápiť sa nimi. Treba ich zobrať do úvahy a prijať ich za súčasť svojho života, na ktorú si bude treba zvyknúť. A snažiť sa žiť najlepšie, ako za daných, i keď nepríjemných okolností, dokážeme.
Druhou skupinou sú veci, ktoré ovplyvniť dokážeme. A práve na ne treba míňať prevažnú časť svojej energie. Namiesto frflania porozmýšľať, čo môžeme spraviť, aby sme danú situáciu zmenili. Zamerať sa na drobnosti, ktoré máme pod svojou kontrolou. Pri trpezlivej a konzistentnej práci budeme prekvapení, ako ďaleko sme sa krok po kroku dostali. A že aj jeden obyčajný človek dokáže ovplyvniť viac, ako by sa mohlo zdať.
Schopnosť čítať myšlienky
Pred mojimi rodičmi je ťažké niečo utajiť. K ľuďom vo svojej blízkosti sú pozorní. Všimnú si kruhy pod očami, zvýraznené vrásky, zmenu v tónine hlasu či postavení tela. Vedia vytušiť, že niečo zásadné ostalo nevypovedané. Majú cit odhadnúť, čo ten druhý potrebuje, bez toho, aby ich o to požiadal.
A to je užitočná vlastnosť do života. I keď možno viac pre ostatných, ako pre mňa samú. Nemajú to neempatickí ľudia tak trochu jednoduchšie?
Schopnosť zmýšľať, akoby som bola stále dieťaťom
„Správaš sa ako dieťa!“ Táto veta sa väčšinou používa v negatívnom význame. A pritom, v niečom deti zmýšľajú múdrejšie ako my.
Deti sú idealisti. Majú veľké sny a veria, že keď budú chcieť, dokážu veľké veci.
Veria, že dobro vždy zvíťazí a zlo bude potrestané.
Sú zvedavé. Zaujíma ich, ako funguje náš svet a prečo to tak je.
Neberú veci príliš vážne. Pridlho sa netrápia niečím, čo sa im nepodarilo, vedia sa zasmiať aj sami na sebe.
Deti žijú v prítomnom okamihu. Nerozmýšľajú nad včerajškom ani zajtrajškom. Všetku svoju energiu sústredia na teraz.
Moji rodičia mi ukázali, že časť detskej duše dokáže prežiť aj do dospelosti. Bez ohľadu na to, akú serióznu rolu hráte vo svojom živote, aká náročná je vaša práca, koľko toho nesiete na pleciach. Mať v sebe detskú bezstarostnosť, zvedavosť, idealizmus a schopnosť radovať sa z maličkostí je cestou k väčšej spokojnosti.
Poznanie, že šťastie nesídli v konzume
Keď som bola malé dievčatko, moji rodičia museli pred koncom mesiaca vrátiť všetky sklenené zálohované fľaše, aby sme vyžili do výplaty.
Neskôr sa naša finančná situácia zlepšila, no prístup k materiálnemu ostal v mnohom rovnaký.
V našej rodine sa snívalo o veciach, ktoré dosiahneme či zažijeme. Nie o tých, ktoré si budeme môcť kúpiť.
Samozrejme, peniaze k životu treba. No šťastie, ktoré prinášajú nerastie lineárne.
Zo začiatku možno aj áno. Bez peňazí sa šťastie hľadá ťažko. No od chvíle čo dosiahnete príjem, keď nemusíte riešiť existencionálne problémy, krivka závislosti nadobudnutého šťastia od množstva vlastneného majetku sa stále viac splošťuje.
Šťastie totiž nesídli v konzume. Keď si kúpite nové auto či mobil, radosť z neho nepotrvá o moc dlhšie, ako keď sedíte na slniečku a lížete výbornú zmrzlinu. Veľmi rýchlo vám vysnívaná nová vec zovšednie a vy začnete premýšľať, kde budete šťastie hľadať nabudúce. Šťastie však sídli inde. V malých pekných okamihoch, zážitkoch a spokojných vzťahoch.
Možno preto naši vždy tak dbali na to, aby sme večerali pri spoločnom stole.
