Ale som šťastná.
Kdesi som čítala, že pri športe sa nám do tela uvoľňujú opioidy, ktoré spôsobia, že náš mozog je zdanlivo bezdôvodne celý natešený a spokojný. Zrejme preto je beh ako moja droga a potrebujem ho každý deň. Nabíja ma energiou, dobrým pocitom zo samej seba a náladičkou, že mám chuť vyskakovať a tancovať.
Ale. Začiatky neboli také ružové. Ani zďaleka. Pamätám si, že som nevládala dobehnúť na koniec ulice. Dychčala som a všetko ma bolelo... Okrem toho, ľudia, ktorých som míňala, sa na mňa tak divne dívali. Štýlom: tej asi šibe, prečo preboha beží... Každý raz som bola odhodlaná prestať a už nikdy neprebehnúť ani kilometer.
No neprestala som. S narastajúcou kondičkou som športovala stále radšej a radšej. A ani tí zazerajúci ľudia odrazu nezazerali, ba dokonca mi začali pripadať milí.
Neraz ma mamičky s deťmi začali povzbudzovať. „Hop hop! Utekaj!" A ja som sa usmievala a utekala.
Raz v lete ma jeden starký, ktorí polieval záhradku ostriekal hadicou. „Nech ti neni tak horúco, dievča!" „Ďakujem, ujo!"
A minule... Jeden šedivý pán, tiež bežec, na mňa kričí: „Behu zdar!" „Nech vám to ešte dlho beží!" odpovedám.
Vždy sa pousmejem nad tým, ako horlivo na moju záľubu reagujú moji známi a kamaráti. „Fíha, ty beháš? To ťa teda obdivujem! Aj ja už dlho plánujem, že začnem! Nabudúce pôjdem s tebou, dobre?" Pousmejem sa preto, lebo viem, ako to v 99% prípadoch dopadne. Nikdy so mnou behať nepôjdu. Veď to poznáte, boľavá noha, únava, povinnosti, príliš veľké teplo alebo naopak zima. Dôvod sa vždy nájde.
Ale ja vám chcem povedať o tom jednom percente, ktoré so mnou behať šlo. Toto percento sa volá Paľko.
Bolo to pred dvoma rokmi. A opäť to staré známe. „Fíha, ty beháš? To ťa teda obdivujem! Aj ja už dlho plánujem, že začnem! Nabudúce pôjdem s tebou, dobre?" A ja na to: „Samozrejme," presvedčená, že to nabudúce nikdy nenastane. Toho chlapca som poznala len pár dní, viac menej z videnia.
A čo sa nestalo. Hneď na druhý deň mi zvoní telefón. „Ahoj, je krásne počasie, ideme teda?" To sú mi ale veci! Dobre, poďme.
A tak sme utekali. Ťažko sa mi dýchalo, lebo toľko slov a smiechu som pri behu ešte nezažila. Aj tak sme zvládli dvakrát tak veľa, ako ja obyčajne.
Ani jeden z nás nenamietal proti ďalším športovým stretnutiam. Bolo to veselé a udivujúce zároveň. Je možne, že si s takmer neznámym človekom mám toľko čo povedať?
Pamätám si ako mi raz povedal, že som pekná. Smiala som sa tomu. Taká červená a spotená, to je teda predstava o kráse. Ale páčilo sa mi, že mi lichotí.
Akosi sme sa dohodli, že by sme sa mohli stretnúť aj mimo nášho „behacieho krúžku". Pamätám si to, akoby sa to stalo minulý týždeň. Pršalo a my sme sa prechádzali, všade okolo nás už tma. Tušila som, že aj jemu je so mnou tak dobre, ako mne s ním. Od toho dňa spolu trávime každú voľnú chvíľu. Smejeme sa, varíme, pozeráme filmy, chodíme do lesa, rozprávame sa... Beháme. A ďalších milión veci, vďaka ktorým som šťastná, ako nikdy predtým.
To preto tvrdím, že mi behanie zmenilo život.
