Darmo jej všetci prízvukovali, že je plnohodnotným členom rodiny, vôbec sa tak necítila.
Kým ostatní veselo chodili po byte, ona sa aj napriek maximálnej snahe nedokázala pohnúť o viac než desať centimetrov, i to väčšinou dozadu.
Videla, koľko výhod schopnosť chôdze prináša. Jej rodičia aj staršia sestra si mohli vybrať miesto odpočinku, predmet, s ktorým sa chceli zabávať, či jedlo, ktoré chceli ochutnať. A čo ona? Ležala tam, kde ju položili a hrať sa mohla len s hračkami, ktoré jej podali.
Postupne prišla k záveru, že oveľa viac ako plnohodnotnému členovi rodiny, sa podobá kusu nábytku. Bola obchádzaná, sem-tam prekračovaná, prekladaná a prevaľovaná. Nič, čo by ste chceli zažiť.
Dlho premýšľala. Je síce menšia, ale stavbou tela veľmi podobná ostatným. Nohy má rovnaké ako oni. Tak v čom je problém?
Jeden rozdiel napokon predsalen našla. Papuče. Na nohách ich nosili všetci okrem nej.
Dávalo to zmysel. Možno práve v nich sa skrýva tajomná schopnosť chôdze. Už len sa k nim dostať.
Nasledujúce dni bola ako vymenená. Ležala takmer bez pohnutia, sem-tam čosi vykríkla, alebo si zamyslene strčila prst do úst. Rodičia sa tešili, aká je nezvyčajne pokojná. Netušili, že ich dcéra práve vymýšľa plán.
Bolo jej jasné, že obutá na cudzej nohe, je pre ňu papuča nedosiahnuteľná. Hýbala sa s rovnakou ľahkosťou ako jej majiteľ. Nie, to nie je tá správna chvíľa.
Ale keď uchodené chodidlá spočinú vyložené na gauči a papuče ostanú nestrážené ležať pri kraji koberca, to je ten moment, keď musí konať.
Takto v predstavách to vyzeralo jednoducho. V predstavách však dočiahla omnoho ďalej, bola mrštnejšia a jej pohyby presnejšie. V skutočnosti však pre ňu bola aj vzdialenosť rovná dĺžke ich koberca nezdolateľná. A aká je pravdepodobnosť, že papuče skĺznu z niektorých nôh práve v jej blízkosti?
A predsa sa to stalo.
Tá chvíľa bola ako stvorená pre jej zámer. Papuča bola dostatočne blízko, rodičia dostatočne vzdialení.
Oblizla gumenú podrážku, nadýchla sa tej svojskej arómy a bola presvedčená, že práve prežíva chvíľu, ktorá navždy zmení jej život k lepšiemu.
Mama však prišla prirýchlo. Vytrhla jej papuču z rúk, povedala pár prísnych slov a schovala svoj poklad do bezpečia.
Prešlo pár minút. Opäť ležala na koberci, obchádzaná a prekračovaná. Bolo jej jasné, že kúzlo nezafungovalo.
Alebo predsa?
Možno len musí pár mesiacov počkať :).
