Chvíľu zaváham, či sa mám priznať k tomu, že to malé je moja dcéra, no napokon predsalen zdvihnem Alžbetku na ruky a odnášam ju aspoň o kúsok ďalej. Nech pani zbytočne nespôsobujeme nepríjemné pocity. Cestou kričí, kope nohami a vzpiera sa s takým odhodlaním, že je celkom zjavné, že netuší, čo by ju čakalo, keby sa jej skutočne podarilo vymaniť z môjho náručia.
„Aha, ako veľmi to bábo plače,“ ukazuje na nás okoloidúci chlapec. „Čo sa mu stalo?“ pýta sa mamy.
Alžbetkin zvučný hlas často v okolí vzbudzuje pocit, že sú práve svedkami nejakej drámy. Pravda je však taká, že sa mi len snaží vysvetliť, že nesúhlasí s tým, čo som práve spravila.
Položím ju spať na hlinenú zem. Zaslzené oči v momente vzbĺknu šibalskou žiarou a na tvári sa jej zjaví spokojný úsmev. Oblíže slzu, ktorá sa jej práve prikotúľala k hornej pere a po štyroch sa rozbehne smerom k detskému hradu so šmýkačkou. Bezhlavo, bez toho, aby sa aspoň obzrela, či ju nasledujem.
Povzdychnem si. Zdá sa mi, akoby táto štvornožkovacia fáza nemala nikdy skončiť.
Cesta k šmýkačke je prekvapivo dobrodružná. Najprv len niekoľko centimetrov od Alžbetky pristane zatúlaná munícia z neďalekej šiškovej vojny, vzápätí okolo nej ako stádo slonov prebehne trieda škôlkarov. Nevyzerá, že by ju to vyviedlo z miery, štvornožkuje ďalej s odhodlaním porovnateľným s hrdinami z amerických vojnových filmov. Zanedlho sa už snaží vyteperiť na horolezeckú stenu na hradbách dreveného hradu. Dočiahne sotva na najnižší úchyt.
„Alžbetka, musíš ešte trochu vyrásť,“ beriem ju opäť na ruky. Veru, na toto detské ihrisko je ešte naozaj primalá.
Asi je odomňa podlé, že som ju sem vzala a teraz ju nechcem pustiť na žiadnu z tých lákavých atrakcií a nasledovať ostatné radosťou výskajúce deti. No podlé by bolo aj to, keby Emka nemohla kvôli mladšej sestre niekoľko rokov chodiť na detské ihriská. Musíme robiť kompromisy.
Skúsim ju posadiť do kočíka, i keď očakávam neúspech. Alžbetka sa na mňa pozrie pohľadom, ktorý sa pýta A čo som v divadle? Ja sa chcem zabávať. a spustí svoj prenikavý piskot.
Toto je dôvod, prečo sa moje hranice pri rozhodovaní, či je určité miesto vhodné na štvornožkovanie neustále posúvajú. Začínali sme tradične doma po byte, neskôr som povolila batolenie po čerstvo pokosenom trávniku u babky s dedom, no a teraz už má naše dieťa preštvornožkovanú polovicu Žiliny. Parky, chodníky, námestia, schodiská, aj pár obchodov. Nebojte, vždy jej potom poriadne umyjem ruky.
Niekedy sa čudujem, že sa jej to tak páči. Ja by som sa teda na chodenie po kolenách na štrku či betóne asi nahovoriť nedala. No rozumiem, že sa asi cíti byť plnohodnotnejšímčlenom partie, keď ako malý psík nasleduje svoju veľkú sestru, ako keď na ňu len z diaľky pozerá z kočíka.
Z tohto štvornožkovacieho obdobia po našej Alžbetke veľa použiteľného oblečenie na posunutie ďalším deťom nezostane. Najprv som mala určené jedny vonkajšie „štvornožkovacie“ gate, no postupne sa k nim pridávali ďalšie a ďalšie, až teraz pri slávnostných príležitostiach v skrini nedokážem nájsť ani jedny, ktoré nemajú na kolenách dieru alebo neoprateľný fľak.
Niekedy nadomnou ľudia zalamujú rukami. Možno by som aj ja zalamovala, keby som nevedela, čo všetko je matka schopná urobiť pre pokoj v domácnosti.
Snažím sa čo najspokojnejšie prežiť obdobie, keď máme doma dve bábätká a nepridávať si problémy tam, kde nie sú. Sú aj horšie veci ako roztrhané gate, špinavé ruky a zopár zjedených kamienkov. A len málo lepších vecí ako spokojné a usmiate batoľa.
