„Tešíš sa?“ pýtajú sa jedni. „Bojíš sa?“ pýtajú sa druhí.
Ani sama neviem. Emócia, ktorá u mňa v tejto chvíli prevláda, je zvedavosť. Zvedavosť, ako sa môj život zmení a ako sa a s tým vysporiadam.
Viem, že takéto prechody z jednej životnej etapy do druhej bývajú náročné. Je takmer isté, že prvé dni v práci budem mať pocit, že sa mi život vymkol spod kontroly. Budem si pripadať hlúpo a nemožne, nebudem nič stíhať a napriek tomu budem vyšťavená. Ocitnem sa v prúde celkom novej rieky a chvíľu potrvá, kým sa v nej naučím plávať.
Vo svojich tridsiatich rokoch som však už pár takýchto životných zlomov prežila a tak už viem, že hoci sa to na začiatku nebude zdať, postupne si vyšliapem cestičky k novým návykom a nájdem novú rovnováhu.
Je to vlastne celé veľmi fascinujúce. Koľkými levelmi si v našej ceste životom od detstva po starobu prejdeme. Páči sa mi predstava, aké rôznorodé môžu byť bežné dni toho istého človeka.
Prechod z levelu do levelu je veľká vec. Prináša so sebou nostalgiu z toho, že cesta je jednosmerná. Strach z toho, čo nás čaká. A aj veľkú príležitosť.
Mám pocit, že práve tieto momenty sú kľúčové. Že práve začiatok novej etapy je chvíľa, keď sa budujú nové návyky, ktoré určujú naše ďalšie smerovanie.
Niekedy si predstavujem život ako skladbu, ktorú ktosi podľa nôt hrá na klavíri. Každá životná etapa je odlišná pasáž tejto skladby. Detstvo, škôlka, škola, materská dovolenka, práca, dôchodok. Každá pasáž ma odlišné motívy, špecifiká, opakujúce sa sekvencie. Keď ju počúvate dostatočne dlho, postupne dokážete predpokladať, čo bude nasledovať. Tá repetitívnosť je v niečom krásna. Ste v maximálnom pohodlí, kolísaní tou uspokojujúcou predvídateľnosťou.
Keď však začne nová pasáž, každý tón je prekvapením. Uši máte nastražené, srdce vám búcha a vy napäto čakáte, čo bude nasledovať. Ste sústredení a ochotní započúvať sa do takmer hocičoho.
Nie sme však len pasívnymi poslucháčmi svojej životnej skladby. Môžeme noty prepisovať, podľa svojich predstáv. Na začiatku novej pasáže to ide jednoduchšie, lebo sme iba pod vplyvom svojho vlastného hudobného sluchu. Naopak, keď už opakujúce sa zhluky tónov počúvame pridlho, preniknú nám tak hlboko pod kožu, že je takmer nemožné spomenúť si na akúkoľvek inú melódiu.
Preto cítim, že ku každému prechodu z jednej životnej fázy do druhej treba pristupovať zodpovedne. Využiť, že začína niečo celkom nové a že mám možnosť ovplyvniť, ako bude vyzerať stereotyp, do ktorého časom opäť upadnem. Akou lekárkou budem v práci a ako využijem čas mimo nej?
Viem, že práve teraz, keď prídem do roboty z celkom iného sveta budem najjasnejšie vidieť veci, také aké sú. Čo je dobré a čo nefunguje, zvyky kolegov, ktoré sa mi možno až tak nepáčia, alebo naopak také, ktorým by som sa chcela inšpirovať. Budem si nastavovať svoje vlastné správanie a postupným opakovaním z neho tvoriť silné návyky, ktoré budem neskôr robiť celkom bez rozmýšľania.
Už teraz mám zopár nápadov. Vždy sa pacientom predstaviť, vysvetľovať. Pýtať sa, keď neviem. Doštudovať to, čomu nerozumiem. Vystavovať sa situáciam, ktorých sa obávam. Aspoň párkrát do týždňa si pripraviť vlastný zdravý obed. Nevzdať sa svojich záľub- využiť beh ako spôsob prepravy z práce. Tráviť čas s deťmi s čo najväčším nasadením. Nezabúdať, že vzťah s manželom je najdôležitejší zo všetkých.
A hlavne, nehľadať dokonalosť. Každá zmena veľa zmení. Čaká ma nový stereotyp s novými návykmi i zlozvykmi. Tak len dúfam, že tie dobré prevážia.
