Všimnite si tej absurdity.
Pestujeme ovocie na plantážach kdesi v Afrike. Na pôde, ktorú sme my - „vyspelý svet" zobrali domácim, ktorí kvôli nám nemajú kde pestovať plodiny pre svoje rodiny.
Keď „naše" ovocie dozrie, naložíme ho do prepravky a hor sa precestovať s ním polku sveta. Domáci si to, čo vypestovali Európania nemôžu dovoliť, je to pre nich príliš drahé.
Po ceste sa veľká časť ovocia aj tak pokazí. Akoby aj nie, pri tej obrovskej vzdialenosti. Ďalšia časť je vyradená, lebo nespĺňa normy na to, aby si ho rozmaznaný Európan bol vôbec ochotný kúpiť a tak sa ani nedostane na pulty obchodov.
Vyvolené kusy sa ocitnú v supermarketoch.
Časť z nich sa opäť zlikviduje, pretože si ich nikto nekúpi. Iné sa dostanú až k nám domov a skutočne skončia v našich žalúdkoch a nasýtia nás. A ďalšie plodiny vyhodíme my sami, lebo sme si síce mysleli, že na ne budeme mať chuť, ale nakoniec sme ich nezjedli.
Poľnohospodári z našej krajiny ťažko konkurujú veľkoobchodom. Časť toho, čo im vyrastie na poli predajú tu a časť opäť cestuje kdesi ďaleko, tam kde o to bude záujem. Plodiny cestujú, akoby to boli dajakí Marcovia Polovia, kazia sa a vyhadzujú.
A tak na polovici zemegule ľudia trpia hladom, zatiaľ čo iní chodia po supermarketoch, preberajú, vyberajú, kupujú zbytočnosti. Potrpia si na kvalite, ktorú potom aj tak zahodia. Pretože ju už nepotrebujú. A ak ju náhodou potrebovať budú, môžu predsa zájsť do obchodu...
