K tomu čižmy, čapica a rukavice, všetko také teplé, až chvíľu premýšľala, za čo ju mama týmto nepríjemným oblečením trestá.
Stačilo však len pootvoriť dvere a rýchlo pochopila, že mama opäť raz presne vie, čo robí. Na lícach a nose, jedinom neoblečenom kúsku jej tela, okamžite pocítila štipľavé pichanie studeného vzduchu.
Oslepilo ju slnko, no jeho lúče k nej nedoniesli očakávaný prílev tepla. Žeby popri svietení pozabudlo, že nás má aj ohrievať?
Keď si jej oči privykli na jasné svetlo, uvedomila si, že žmúri nielen kvôli slnku. Blyšťalo sa totiž všetko naokolo. Tráva, stromy, plot aj kamene boli pokryté žiarivými ihličkami a kryštálikmi ľadu. Vždy, keď sa k niektorému z nich rozbehla a chcela sa ho dotknúť, stratil sa jej rovno pred očami.
Jej doterajšie chápanie okolitého sveta sa otriaslo v základoch. Mala pocit, akoby sa ocitla v čarovnej krajine, kde platia úplne iné zákony ako tie, na ktoré bola zvyknutá.
Blato, do ktorého by sa za normálnych okolností jej čižmy zaborili ako do lepkavej kaše, teraz pod jej váhou neklesli ani o milimeter.
Inokedy pestrofarebná príroda dnes akoby poznala len jedinú farbu - čistučkú bielu. Tak takto sa asi musia cítiť ľudia z čiernobielych fotografií!
Kaluže, v ktorých obvykle veselo čľapkala nohami a namáčala si ruky, ostali uväznené pod tenkou priehľadnou vrstvou podobnou sklu. Tá nepovolila, ani keď sa do kaluže pokúsila hodiť kameň. Ten sa po nej šmýkal ako namydlený a na druhej strane sa ocitol tak rýchlo, akoby bol poháňaný neviditeľným motorom. Na chvíľu uverila, že tú čudesnú škrupinu nemožno zničiť. Chcela sa na druhú stranu dostať s rovnakým šarmom a ladnosťou ako pred chvíľou hodený kameň. No pod jej topánkou sa vrstva ľadu za hlasného škrípania, praskania a vŕzgania premenila na chaotickú kopu ostrých úlomkov a ona bez akejkoľvek grácie čľupla do studenej vody. Trochu jej aj odľahlo, bola rada, že voda v kaluži predsa len stále je a že aspoň niečo ostalo tak, ako to poznala.
Keď sa o svoje objavy chcela podeliť s mamou, zostala zarazená. Všimla si, že pri rozprávaní jej z úst vychádza podozrivý dym. Vari horí? Alebo sa pomaly premieňa na komín? Radšej stíchla, ba i zadržala dych, len aby tento čudesný proces zbytočne nepodporovala.
Po krátkej prechádzke sa vybrali na cestu domov. Nevedela sa dočkať, až všetky tie netradičnosti uvidí opäť. Ale čuduj sa svete, po kamennom blate, ľade na kalužiach ani námraze na steblách trávy nezostalo ani stopy. Kráčala po celkom obyčajnom chodníku zaliatom slnkom.
Odrazu si prestala byť istá, či tá čarovná biela krajina vôbec niekedy existovala. Alebo to všetko bol len výplod jej detskej fantázie?
