Za pár centov stráviť niekoľko bezstarostných smiechuplných minút na balkóne. Pozorovať ako naša rozkošná ročná dievčinka užasnuto hľadí na tú zázračnú jagavú paličku a ako sa jej očká radostne ligocú v tlmenom svetle z poskakujúcich roztopašných hviezdičiek.
Vybrali sme takú poriadnu, takmer polmetrovú, veď predsa nebudeme na svojom dieťati šetriť. Počkali sme do zotmenia, nachystali zápalky, poobliekali sa do teplých búnd a čapíc a len tak v papučiach vyšli na balkón. Nohy to budú musieť chvíľu vydržať.
Emka s očakávaním pozerala na prskavku, my na Emku.
Po dotyku zápalky s horľavou vrstvou skutočne nastala búrlivá reakcia.
Ani nie tak zo strany prskavky, ako zo strany našej dcéry. Nechty celou silou zaryla do môjho chrbta, nadýchla sa a srdcervúco sa rozplakala. Nebol to len taký obyčajný plač. Na stupnici intenzity plaču by sa dal zaradiť k tým najdramatickejším.
A tak, skôr než sme prskavku stihli poprosiť o splnenie nejakého drobného priania, museli sme jej krátky život ešte skrátiť ponorením do kopy snehu v rohu nášho balkóna.
Spätne si vravím, že sme podobnú reakciu mohli očakávať. Výkon, ktorý prskavka našej dcére predviedla, svojou akčnosťou výrazne predčil všetko, s čím bežne prichádza do styku.
Naša domácnosť je pokojné miesto. Ak sa o niektorých manželstvách hovorí ako o „talianskych“, tak my sme presný opak. Hovoríme v rozmedzí uchu vyhovujúcich decibelov, nedramatizujeme, nevýskame, nekričíme. Nemáme televízor, nepúšťame si hlasnú hudbu.
A tiché a pokojné sú aj hračky, ktoré od nás naše dieťa dostalo. Hýbu sa len vtedy, ak ich vezmete do ruky a pohnete nimi, zvuk vydávajú v prípade, ak ho imitujete svojim hlasom a svetelné efekty si musíte primyslieť pomocou vlastnej fantázie.
Nečudo, že tá obrovská prskavka našu Emku tak šokovala.
Odvtedy prešiel už rok. Opäť sa blížia silvestrovské oslavy a ja som pri upratovaní natrafila na otvorenú škatuľu s prskavkami. Chýba len jedna, tá minuloročná nepochopená.
Žeby sme to skúsili znova? Som si takmer istá, že Emka už na zlú skúsenosť s prskavkou zabudla.
Nezabudla. Zato o rok zmúdrela a zodvážnela.
Keď sa v obývačke podobne ako pred rokom babušíme do búnd a čapíc a čakáme, kým dedo s tatom donesú zápalky, Emka ma pevne chytí za ruku.
„Nebudem sa báť, budem sa tešiť,“ povie si polohlasom sama pre seba.
Vyjdeme do tmy, zapálime prskavku. Iskričky odskakujú do všetkých strán a osvetľujú tváre mojich najbližších.
Zdá sa mi to, alebo som na Emkinej tvári zbadala úsmev?
Nebudem sa báť, budem sa tešiť. Celkom dobré predsavzatie do nového roka.
