Je to tak. Pamätám, keď naši čerstvo prisťahovaní susedia pracovito renovovali a zveľaďovali svoj nový domov. Ranný zvuk vŕtania bol prvým krokom k mojej podráždenosti a beználadovosti. V také dni, to, na čom by som sa inokedy len pousmiala, postupne napĺňalo môj tajný zásobník tichého hnevu. Ten, čo sa tesne pred jeho naplnením hoci len opatrne opýtal: "Čo sa deje?" potom neprávom schytal celý jeho obsah priamo do tváre. Ani len netušil, že za všetko mohlo to ráno.
Alebo keď vstávam do školy. Ide väčšinou o deň niekedy uprostred novembra, keď je už ráno okolo siedmej dostatočne nepriehľadná tma, a vonku úspešne panuje niečo, čo sa obvykle nazýva sychravým jesenným počasím. Budík zazvoní, teda aspoň tak sa mi to javí, len chvíľu po tom, čo som zaspala. Keď otvorím okno, dnu sa vovalí taká nepríjemná zima, že sa radšej rýchlo vrátim pod perinu a prikryjem sa od prstov na nohách až po strapaté vlasy, nech sa ma to hnusné studeno ani nedotýka. A ešte k tomu ten pod kožu prenikajúci zvuk kvapiek silného dažďa. Niekedy sa pridá aj vietor a to mi už nikto nemôže mať za zlé, keď kvôli prekladaniu budíkov prídem do školy o pár minút neskôr.
Dnes v noci sa mi snívali zlé sny. Zrejme som pred niekým utekala, lebo do rána som spotrebovala takmer všetok vzduch vo svojej izbe. Otvorím preto balkónové dvere, zakutrem sa späť pod perinu a čakám. Je to tu. Začína to prívalom kyslíku, teplota vzduchu tak akurát, nie moc studený, ba dokonca, zdá sa mi, že v ňom cítim akýsi náznak jari. Na strome v našej záhrade už živo diskutujú drobné vtáčiky. Možno si pochvaľujú zrniečka, čo sme im nasypali do búdky. Rozprávajú si o všetkom, čo z výšky zazreli a čudujú sa, prečo sa ľudia občas správajú tak nemožne. Alebo rozoberajú, ako to, že zima tento rok vlastne vôbec neprišla. Ich hlášky sú ľúbezné, ušiam lahodia. Do toho sa rozkrikujú dva kohúty. Začína prvý, obzvlášť pyšný na svoj silný hlas. No hneď mu kontruje druhý, presvedčený o výnimočnej melodickosti svojho zvukového prejavu. A opäť prvý a druhý a prvý a druhý, až kým jednému z nich nezačne akosi chrípnuť kikirík. Rozhodcom je ktorýsi pes. Občas štekne, krátko a suverénne, žiadne veľké výlevy.
Ležím so zavretými očami. Pripadám si ako to malé dievčatko na prázdninách u starkých na dedine. Keď otváram oči, cítim sa presne ako vtedy. Natešená na všetky dobrodružstvá, čo do večera zažijem. Zatvorím okno a vkročím do nepopísaného nového dňa.
