Zapísalo stranu, potom zošit, neskôr sa dokonca pustilo do písania knihy. Písalo každý deň. Oživovalo postavy a oni zas dávali život jemu. Z domčeka, v ktorom dievčatko bývalo, sa takmer nepretržite ozýval ťukot klávesnice. Dievčatko písalo, písalo a písalo.
Takto uplynuli mesiace, ba aj roky. Z dievčatka sa stala mladá slečna. A tá si odrazu uvedomila, že už viac nechce žiť len vo „svojom" svete s postavami, ktoré si sama vymyslela, že chce to, čo každé normálne dievča - kamarátov, chalana, partiu...
Čoraz častejšie chodila von, do podnikov, do mesta, čím ďalej tým viac času trávila so svojimi kamarátmi. A na písanie jej akosi nezostával čas. Jedného dňa chcela napísať ďalšiu kapitolu svojej knihy a s hrôzou zistila, že nie je schopná pokračovať. Jediné na čo sa zmohla, bolo tupo civieť do monitora. Písať skúšala ešte niekoľkokrát. No vždy sa to skončilo rovnako. DELETE DELETE DELETE....
A tak to vzdala. Počítač už zapínala len v roli bežného teenagera. ICQ, FACEBOOK, POKEC... Maily, chattovanie, komentovanie statusov a fotiek. A to stále dookola...
Už aj čítať prestala. Moderná technika ju celkom opantala. Vyše roka nič nenapísala...
Jeden októbrový večer sedela vo svojej izbe a zamyslene počítala snehové vločky padajúcu na premočenú zablatenú jesennú zem. Na FACEBOOKu už bola, všetko už vybavila, všetkým odpísala. Teraz len tak sedela, nezaujatá, unudená. To počasie ju rozčuľovalo. Spomenula si na časy, keď počas takýchto studených usmoklených dní písala príbehy, ako jej myseľ odlietala ďaleko od problémov, kdesi do vymysleného sveta... Odrazu jej prišlo ľúto, že to všetko je už preč. Bude ešte niekedy schopná niečo pekné napísať?
Zobrala ceruzku a opatrne, akoby sa bála, začala klásť písmeno za písmenom, slovo za slovom: Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko...
