Keď niekto povie slovo jeseň, predstavím si sivé mesto, chodníky lesknúce sa od studeného dažďa. Premrznutých ľudí bez tvári pod pestrofarebnými dáždnikmi. Spomeniem si na prvé mrazy, inovať na steblách trávy, ľadové kvety na oknách áut. Na prvé kroky do školy. Zablatené topánky po túre. Na vlákna pavučín lepiace sa na moju tvár.
Niekedy celkom pozabudnem na to, že toto ročné obdobie je občas aj krásne veselé. Až keď sa cez fotky vrátim do minulosti, uvedomím si jeho nápaditosť a hravosť. Ranná hmla má v sebe čosi mystické. Akési tajomstvo dňa. Nikdy celkom nevieme, aké počasie sa za ňou skrýva. No keď sa raz stratí v nedohľadne a spoza roztrhaných mrakov sa vyškerí kostrbaté slniečko, svet nadobudne celkom nový rozmer. Farby sú priam gýčové, ako z kalendára na stene v obývačke. Všetko je plastické, akoby päťrozmerné. Keby som tak často nechodila do prírody, zdalo by sa mi to celé akési vymyslené.
Tieto malé zázraky jesene má pod kontrolou slnko, ktoré sa celý deň od zeme nevzdiali príliš ďaleko. Plazí sa ponad kopce a vytvára neuveriteľnú tieňohru, ktorá nenechá chladného žiadneho fotografa.Večer si aj príroda potrebuje oddýchnuť. Zbledne a prekrásne farby sa stratia v poslednom lúči zapadajúceho slnka. No aj v nočnom tichu, v tme, sa na oblohe zrkadlí krása uplynulého dňa. Oblaky hrajúce všetkými odtieňmi ružovej, sú ako z romantického filmu, mesiac si bez slova hovie medzi cinkajúcimi hviezdičkami. Spoločne vládnu nad spiacou krajinou a pripravujú nové prekvapenia na ďalší deň.
Na jeseň si príroda proste nedá pokoja. Na každú minútu má pripravené nejedno prekvapenie, ktoré ulahodí vnímavému oku človeka.
