Asi všetci túžime po oddychu, tichu a pokoji. Veď sa na to tešíme celých dvanásť mesiacov. No okoloidúci svet plynie príliš rýchlo a je príliš nástojčivý. Nedá sa ignorovať. Ak mu chceme stíhať, musíme za ním bežať. Často len rozmazane vidíme, čo sa deje okolo nás.
Santa už od októbra zarába na nové sane v reklame, z každého rohu na nás vyskakujú gýčoví anjelikovia a zubatí čerti. Zo všetkých strán k nám doliehajú, už toľkokrát počuté, melódie amerických kolied, ktoré nám občas už naozaj lezú hore krkom. A akoby toho nebolo dosť, každý deň na nás útočí množstvo zliav a reklám, ktoré chcú hoci aj na silu upútať našu pozornosť a presvedčiť nás o tom, že práve ich výrobky sú tie najkvalitnejšie a najlacnejšie. A tak nečudo, že keď večer prídeme domov z mesta, máme toho všetkého dosť. Už nemáme chuť behať po obchoďákoch a zháňať darčeky. A keď si ešte spomenieme na vianočné upratovanie a pečenie desiatich druhov koláčikov...
Kde sa vytratil ten povestný pokoj a láska, s ktorým sa Vianoce vždy spájali?
Veď sa zamyslite. Kedy ste si naposledy oddýchli? Kedy ste sa naposledy započúvali do ticha? Do šušťania padajúceho snehu, škripotu zimného vzduchu, do studeného dychu tmy... Spomínate si ešte ako znie ticho?
Určite ste si všimli, že dnešná doba je typická nie práve najkultivovanejším, hlučným prejavom. Kričí, nadáva, vrčí a piští. Neustále do nás čosi hustí. Ak sa práve nerozprávame s kamošmi, sedíme pred monitorom alebo počúvame rádio. Hudba nás sprevádza celým dňom. Ráno nás zobúdza, vedie nás do školy a práce, hučí keď obedujeme, po ceste domov si ju do uší púšťame cez mp3 prehrávače a večer pri nej zaspávame. Ani na chvíľku nedovolíme nášmu unavenému, napoly už hluchému mozgu vypnúť. Zahĺbiť sa do vlastných myšlienok. Nemáme na to čas.
Zastavme sa. Alebo aspoň spomaľme... Veď Vianoce sú tu na to, nie? Skúsme sa na chvíľu schovať do tichého kúta a venujme sa len tichu a sebe. Je to zázračné. Stojí to za to.
