„Dobré ráno,“ zašepkám.
Deti si myslia, že ide o nejakú hru, tak odpovedia rovnako šeptom: „Ahoj mamina, ako si sa vyspinkala?“
Už len vyslovenie zvyčajných ranných pokynov ma vysilí. Ako zvládnem celý deň riadiť našu domácnosť? Ako budem čítať, spievať, upozorňovať na nebezpečenstvá, usmerňovať súrodenecké spory? Dá sa vôbec vo všetkom tom hluku a chaose mať bez hlasu nejakú autoritu?
Malo by sa dať. Autorita predsa nie je o sile hlasu.
Veď o sebe hovorím, že sa snažím byť chápavou, pokojnou mamou, ktorá nevrčí a nekričí. Dnes sa mi teda aspoň budú moje vlastné zásady jednoduchšie dodržiavať.
Lebo, priznám sa, vychovávať svoje deti podľa určitých zásad neznamená, že ich vždy dodržujete. Niekedy som unavená, mám zlý deň, alebo potrebujem chvíľu samoty. A vtedy konám viac pudovo ako premyslene. A veru, atmosféra vládnuca v domácnosti je nákazlivá. Keď deti kričia, hnevajú sa a plačú, oveľa prirodzenejšie reagujem hnevlivo a ukričane ako pokojne a láskavo.
„Mala by si byť na tie naše deti menej prísna,“ povie mi niekedy manžel. „Nebolo by lepšie ich viac chváliť ako kritizovať?“
A ja sa s ním ani nemôžem hádať, lebo zastávam presne rovnaký názor. Len občas konám inak, ako chcem. Je to ako afekt, ktorý následne oľutujem. Vyhreším samú seba a sľubujem si, že sa to už nezopakuje. No po čase to príde opäť.
Dnes mi môj slabučký hlas podá pomocnú ruku. Každý krik ma zabolí a prinúti ma opýtať sa, či to za to stálo. Som nútená viac argumentovať a vysvetľovať.
Uvedomím si, koľko viet poviem celkom zbytočne. Vidím, že moje deti veľa vecí zvládnu aj bez môjho slovného doprovodu. Bodaj by nie. Veď to, že si po príchode z vonku majú umyť ruky, alebo že majú byť opatrné pri lození po gauči už počuli toľkokrát, že by teóriu pravidiel vyžadovaných od batoliat mohli vyučovať namiesto mňa.
Počas mojej choroby pracuje manžel z domu. Sem-tam nás v detskej izbe poteší svojou návštevou, potom zas mizne za zavretými dverami.
„Dnes je tu akýsi nezvyčajný pokoj,“ zhodnotí.
Veru, atmosféra v domácnosti je naozaj nákazlivá. Keď šepkám ja, aj deti sú pokojnejšie, tichšie, menej kričia a výskajú.
Dúfam, že sa mi hlas čoskoro vráti. Chýba mi spievanie, rozprávanie rozprávok a odpovedanie na nezvyčajné otázky.
No a schopnosť rozumne voliť slová a hlasitosť, ktorou sú vyslovené? Tá mi dúfam ostane.
