Odchádzala som na týždeň do Brna. Bežná nedeľná rutina. Pri mne, ako vždy, môj zlatý priateľ.
Lúčime sa a ja zrazu: „Poď so mnou!"
A on: „Dobre."
Čudujem sa.
„Naozaj? Veď tu nič nemáš."
„Nevadí." A úsmev.
A tak šiel so mnou. A v tom jednom tričku čo mal práve na sebe, s vybitým mobilom a pár eurami vo vrecku v Brne vydržal štyri dni.
Náš známy má penzión v horách. Pred pár týždňami tam mal zájazd seniorov, turistov. Obdivoval ich, akí sú veselí a plní života. Týždeň po tom, čo pobyt skončil, mu prišiel mail:
Dobrý deň! Viem že sa to nemá, ale mám na vás jednu nezvyčajnú prosbu. Mohli by ste mi prosím Vás dať kontakt na pani Helenku, čo bývala na izbe č. 23? Veľmi sme si padli do oka. Budem Vám veľmi vďačný.
S pozdravom pán Jozef z izby č. 12
Minulý víkend mala moja starká 70ku a starký ešte o deväť viac. Oslava bola krásna, dojímavá. Po gratuláciách niekto pustil akési staré tango. A všetci na starkých, nech tancujú. Najprv sa okúňali a nechceli. Starký však chytil starkú za ruku a pomaly začali. Obom sa v očiach ligotali slzy, ako sa tak kolísali v rytme hudby.
A vtedy som si pomyslela, no nie je to krásne?
