Algoritmy YouTube-u očividne dobre fungujú. Stačilo spraviť pár objednávok na eshopoch a vyťukať do vyhľadávača niekoľko veľavravných slov, aby si moje sociálne siete uvedomili, že k športu a vareniu medzi moje priority pribudlo dieťa. Klikám a pozerám.
Tá optimistická pani na videu je skoro ako ja. Možno o čosi upravenejšia. A ani tie deti nevyzerajú inak ako moje. Také malé a ako pekne spolupracujú! Drobnými prštekmi miešajú, krájajú, rozbíjajú vajíčka a mamička ich s úsmevom inštruuje.
Naladím sa na podobne pozitívnu vlnu ako pani vo videu, nachystám suroviny aj deti. Neviem sa dočkať. Spraviť zo svojej obľúbenej činnosti zábavnú hru pre deti. Čo viac si priať?
Pustíme sa do pečenia.
Deti sú nadšené. Pár minút len stoja a nevedia odtrhnúť oči. Ten proces je čarovný. Ingrediencie sa stretnú na dne hlbokej misy, premiešavajú sa jedna s druhou ako v tom najzmyselnejšom tanci a postupne vytvárajú voňavé, lepkavé a chutné čudo.
Na sledovanie niečoho takého zrak nestačí. Deti naťahujú ruky, ponárajú ich do cesta, ktoré ochotne prilnie k ich malým prštekom. Už podľa tej vône je im jasné, že bez použitia úst sa piecť nedá. Oblizujú prsty, varechy i misku.
„Pozor, je tam surové vajce....“ snažím sa zasiahnuť. „V ňom môže byť taká malá potvorka, ktorá sa volá salmonela a tá vám vlezie do bruška a....“
Moje slová v nich nevzbudia žiaden rešpekt. Ba práve naopak. Keď počujú, že hrozí, že im cesto vezmem, pustia sa doň ešte hltavejšie.
Emka mi chce pomôcť s pridávaním múky a strčí celú cestom obalenú ruku priamo do vrecka s múkou.
„Aha, veď ja som ako ten vlk z rozprávky o troch kozliatkach,“ obzerá si prekvapene svoje biele dlane.
„Nehýb sa,“ hovorím a rýchlo utieram múku rozsypanú po celej linke. Emka si medzitým poprehrabáva vlasy a v snahe očistiť sa od prebytočnej múky si opráši dlane priamo nad dlážkou.
V tej chvíli mi je jasné, že vo videu zabudli spomenúť jednu zásadnú surovinu. Trpezlivosť.
Čo najrýchlejšie dokončujem cesto. Snažím sa, aby rýchlosť jeho vzniku bola väčšia než rýchlosť, ktorou ho moje dcéry jedia. Nech nám aj na ten koláč zvýši.
Keď skončíme, neviem, či mám skôr umývať dcéry alebo kuchyňu. Ako postupovať, aby som riziko roznesenia základov koláča po zvyšku bytu znížila na minimum? Behám s handrou hore dole a pripadám si ako postava z nejakej grotesky.
Pečenie s deťmi je iné ako bez detí. Iné, ale nie zlé. Len si musím dávať pozor, v akej nálade sa doň púšťam. Musí to byť taká nálada, v ktorej mi nevadí, že cesto mizne rýchlejšie než vzniká, že popri múčení plechu pomúčime pol kuchyne a že deň, keď sa pečie, je ten istý deň, keď sa vysáva a umýva dlážka.
Potom ma z času na čas milo prekvapí, čo všetko sa moje dcéry pri týchto našich experimentoch naučili. Že si samé natreli chlebík maslom, popučili vidličkou banán alebo rozbili vajce. A nečudujem sa len ja.
„Ja tomu nerozumiem,“ premýšľala minule nahlas Emka. „Taká som malá a už si viem praženicu navariť...“
