Asi by sa to už dalo nazvať rituálom, lebo je len málo dní, keď je to inak.
Emka zvykne vravieť, že aj ona s Alžbetkou majú kapučíno. Ale len predomnou. Raz totiž započula, ako sa tatino hnevá, že z našich dievčat vychovávam kávičkárky. Preto pred ním prezieravo používa pojem napenené mliečko. Trošku ma desí, že dokáže svoje vyhlásenia takto prispôsobovať našim predstavám už vo veku tri a pol roka. Radšej nepremýšľam, čo sa bude diať neskôr.
Po kávičkovaní ide Alžbetka spať do kočíka na balkón. Hoci má už skoro dva roky, uspávanie je stále drina. Iná ako kedysi, ale drina. Jej ťažko porozumiteľný plač sa zmenil na konkrétne požiadavky. Striešku dole, potom zas hore. Chce dečku, potom dole ponožky a potom tatove papuče na nohy. Najprv mám doniesť medvedíka, potom autíčko, len aby ich vzápätí vyhádzala z kočíka, že už ich nechce.
Keď ju ignorujem, začne plakať. Jej hlas je mimoriadne zvučný, rozlieha sa sídliskom a dôchodcovia z náprotivného paneláka vychádzajú na balkóny zistiť, čo sa deje. A mimoriadna je aj jej výdrž. V hre Kto to vzdá skôr? som pravidelne porazená. Preto väčšinou jej priania poslušne plním. Okrem toho, zistila som, že takýto kamarátsky prístup väčšinou celý uspávací proces značne urýchli.
Dnes však nie som v príliš prívetivej nálade a jej požiadavky mi prídu naozaj za hranou. Cítim, ako v mojej hrudi rastie napätie, kočíkom heglujem stále razantnejšie a aj moje odpovede začínajú byť čoraz viac podráždené.
Ozve sa opäť. „Tučniačika,“ vyhlási.
Nahnevane odpochodujem do izby a donesiem plyšového tučniaka. Hodím jej ho do kočíka.
„A teraz už spi!“ poviem prísne a odvrátim zrak.
Pozrie sa na mňa svojimi veľkými očami. „Tučniačik hovoriť.“
Moje vnútro už kričí. Presne viem, čo odo mňa dcéra chce, ale v súčasnom rozpoložení na to fakt nemám chuť. Moja trpezlivosť je na hrane. Bojujem s túžbou zaniesť ju do postieľky, zavrieť za ňou dvere a nechať ju plakať, až kým nezaspí.
„Tučniačik hovoriť,“ zopakuje.
Musím sa premôcť viac, ako keď bežím do najstrmšieho kopca. Trikrát sa zhlboka nadýchnem a začnem sa Alžbetke prihovárať tenkým piskľavým hlasom, takým, aký by zrejme mohol mať jej bledomodrý plyšový tučniak.
„Alžbetka, už som unavený, pôjdeme spolu spinkať?“
Alžbetka privrie očká a prikývne. Tučniak sa s ňou rozpráva ešte pár minút, až kým nezaspia v spoločnom objatí.
Pozriem sa na dcéru. Takáto spiaca je krásna. Až si ťažko predstaviť, ako veľmi sa na ňu viem hnevať.
Som rada, že som nespravila to, čo mi moje vnútro radilo. Nechať ju osamote plakať, len aby som jej ukázala, kto je tu šéfom. Viem, ako zle by som sa potom cítila. Som rada, že som sa prekonala a konala tak, ako sa k milovaným ľuďom patrí. S obetavosťou, trpezlivosťou a láskou.
Veď napokon, láskavý prístup aj tak funguje najlepšie. I keď nám naše ego vo vypätých situáciách radí presný opak.
Materstvo ma pravidelne obnažuje do naha. Odhaľuje časti mojej osobnosti, o ktorých som doteraz netušila. Tie dobré, no aj také, za ktoré sa úprimne hanbím.
Prečo zo mňa v náročných chvíľach omnoho prirodzenejšie vylieza panovačnosť a prísnosť, ako obetavosť a láska?
Keď má niektorá z mojich dcér mrzutú náladu a plače kvôli každej maličkosti, mám chuť na ňu zakričať: „Dosť! Buď už ticho a nerev konečne!“ Aj keď viem, že ju mám zobrať do náručia, pritúliť ju a dookola jej opakovať, ako veľmi ju mám rada.
Keď sa hnevá, kričí a kope, mám chuť zavrieť ju do izby, kým celý amok neodoznie. A pritom viem, že ju mám zavolať k sebe a byť jej oporou.
Keď v našej domácnosti vládne chaos, neporiadok, hluk a bezvládie, mám chuť kričať. A pritom viem, že riešiť chaos ďalším krikom je ako prilievať olej do ohňa a že pokojným prístupom dosiahnem oveľa viac.
Keď moja dcéra blíži sestre, mám chuť vrátiť jej to a capnúť jej po zadku. Hoci viem, že vysvetľovať neprípustnosť násilia použitím násilia je absolútne nelogické.
Rodičovstvo ma obnažuje do naha. Spoznávam samú seba lepšie než kedykoľvek predtým. Vidím svoje silné stránky, ale aj slabosti.
Každý deň bojujem so svojimi vnútornými démonmi. Aby čoraz častejšie víťazila tá časť mojej osobnosti, ktorá je ochotná rozprávať tučniačikovským hlasom nad tou, ktorá chce panovať, trestať a dávať príučky.
