Hoci máme už dva aj pol roka medicíny za sebou, stále toho moc nevieme. Trénujeme, ako sa správne rozprávať s pacientom a ako z neho dostať presne tie informácie, čo potrebujeme. Nie je to vždy ľahké.
„Pán Červený a liečili ste sa už niekedy so srdcom?"
„So srdcom? Viete, ja keď som bol mladý, tak som hrával futbal. To sme jazdievali do Prahy každý druhý týždeň. A tam sme vždy chodievali do takej reštaurácie, U starého dubu, poznáte to? A vtedy..."
A pán Červený sa rozrozpráva o tataráku a pive a vy máte čo robiť, aby ste jeho myšlienky priviedli späť k jeho srdcu.
Okrem odoberania anamnézy trénujeme vyšetrovanie. Od hlavy až po päty, prezeráme, klopkáme, počúvame, hmatáme... A stále dookola, opakovanie je matka múdrosti.
Dnes máme takto na starosti jedného pána. Ročník 1938, usmiaty, očividne potešený, že sa môže s nami trošku pozhovárať.
„Dúfam, že ma čoskoro pustia!," hovorí. „Chlapci od nás ma už čakajú, že si pôjdeme zahrať volejbal."
„Volejbal?" čudujeme sa.
„Hej, hej. My sme taká partia, chodievame každú nedeľu. Najmladší 65ročný, ale my ostatní máme už cez 70," smeje sa.
Sme celí udivení.
„Veď sa toľko nečudujte! Ja som ešte donedávna behával každý deň. A so synom chodíme každú zimu lyžovať do Álp," hovorí nám hrdo pán Športovec.
My ho pochválime, že aj vo svojom veku je stále taký aktívny a plný elánu.
„Veď asi vďaka tomu som až teraz prvýkrát v nemocnici..."
Od pána Športovca odchádzame s dobrou náladou. Čaká nás ďalší, pán Rebel.
Už na prvý pohľad vidno, že ten si život vychutnáva po svojom. Celý potetovaný, vychudnutý, brucho nafúknuté.
„Má cirhózu pečene, alkoholik," konštatuje pani doktorka.
„Ževraj môžem hocikedy umrieť," hovorí nám pochradnutý muž, „ moja pečeň je na tom veľmi zle."
„To ste toľko veľa pili?"
„Niekedy aj 20 pív denne."
„Fajčíte?"
„Zvykol som. Väčšinou 60 za deň."
„A čo práca?"
„Vyhodili ma."
„Nejaké úrazy v minulosti?"
„Mal som prestrelenú ruku... Viete, problémy s políciou."
„A čo vaši príbuzní?"
„Ženu ani deti nemám a súrodenci sa so mnou nerozprávajú."
A to je všetko. Hodina pomaly končí a my pokračujeme v bežnom dni.
A mne celú cestu domov hlavou víri pán Športovec a pán Rebel a tá známa okrídlená veta, že každý je strojcom svojho šťastia.
