Nezakazovať, radšej vysvetľovať, znie v mojej hlave, keď už po šiestykrát Emke opakujem, že oblizovať spoločné lopatky z pieskoviska nie je vôbec vhodné. Snažím sa byť pokojná a čo najzrozumiteľnejšie ju uviesť do problematiky baktérií, vírusov, parazitov a nimi spôsobených zápalov dutiny ústnej.
Nezakazovať, radšej vysvetľovať. Znie to pekne, ale čo ak to nefunguje?
Emka má dnes naozaj roztopašnú náladu. Smeje sa, váľa sa po zemi a robí presný opak toho, čo od nej chcem. Zdá sa, že môj rýchlokurz pravidiel hygieny ju vôbec nezaujal.
„Ale mamina, ja predsa papám zmrzlinu,“ vysvetľuje a opäť oblizne žltú zapieskovanú lopatku.
„A dosť!“
Moje zásady sú v sekunde preč. Vytrhnem Emke lopatku z ruky a ťahám ju čo najďalej od pieskoviska.
Už v tej chvíli mi je jasné, že za pár minút budem svoje správanie ľutovať. No do môjho pohára trpezlivosti práve pritiekla tá povestná posledná kvapka a ja už nedokážem tento výstup zastaviť.
„Koľkokrát ti to mám vysvetľovať?“ oborím sa na Emku. „Veď počkaj, sama uvidíš! Keď ťa zajtra bude bolieť pusa, možno konečne pochopíš, že to, čo ti vravím, nie je len tak pre zábavu.“
V tej chvíli som taká rozhnevaná, že svojej milovanej dcére ten zápal dutiny ústnej naozaj úprimne prajem. Keď si nechce nechať poradiť, nech sa pekne učí na dôsledkoch svojho správania. Nech pekne zažije, aké nepríjemné je, keď kvôli bolesti nemôžete jesť ani piť.
Bohužiaľ, „tam hore“ očividne práve majú úradné hodiny a moje prianie niekto starostlivo zaznačí do zoznamu Na splnenie. Asi o dva dni neskôr, dlho po tom, čo som na náš pieskoviskový konflikt zabudla, za mnou príde smutná Emka.
„Mamina, veľmi ma bolí pusa.“ V jej ústach zbadám jednu malú aftu.
„To máš z toho pieskoviska,“ nedá mi nepripomenúť jej a kdesi hlboko vo mne sa škodoradostný hlások zasmeje, že tak jej treba, veď si o to koledovala. To bude výchovná lekcia!
Veľmi rýchlo však stíchne. Emka už slzí.
„Kedy ma to prestane bolieť?“ pýta sa.
„Budeme musieť počkať, kým sa to vylieči,“ poviem a pritúlim si ju.
Celý deň je nanič. Emka je plačlivá, hnevlivá, nespokojná. Nespí, neje, nechce sa prechádzať, ani hrať. Dookola sa pýta, kedy ju už pusa prestane bolieť. A mne pri pohľade na ňu tiež nie je veselo. Od rána do noci som na nohách. Utešujem, túlim, rozptyľujem a som maminou ešte s väčším nasadením ako inokedy.
Mala to byť výchovná lekcia a aj je. Ale viac pre mňa ako pre Emku. Nechať deti učiť sa na vlastných chybách je skutočnou pomstou. Otázka je, či viac pre dieťa alebo pre rodiča.
