Po prekonaní týchto pozoruhodných pocitov sme asi pätnásti vstúpili dnu. Hoci táto návšteva nie je povinná, z krúžku sme tu takmer všetci. Zvedaví.
„Ááá, vy ste tí medici?" pýta sa pani na recepcii, „Pani doktorka by tu každú chvíľu mala byť."
Hospic je v starodávnej budove, myslím, že to bol pôvodne kláštor. Schod po schode vystupujeme na poschodie. Zatiaľ nepozorujem nič, čo by naznačovalo, o aké desivé miesto ide. Chodby sú čistučké, vymaľované teplými farbami, k oknám sa načahujú izbové kvetiny. Po pacientoch ani stopy.
„Počuješ to?" pošepká mi kamarátka.
Áno, počujem. Štebot. Na konci chodby stojí klietka. Dve malé vtáčatá s dvakrát dvoma čiernymi uhlíkmi namiesto očí, zobáčikmi dokorán, plné života a optimizmu. Vykrikujú ostošesť, ospevujú kúzla života.
„Máme tu aj korytnačku a troch slimákov," ukazuje nám pani doktorka, ktorá sa k nám medzitým pripojila.
„Do nášho hospicu prichádzajú pacienti, ktorým už bežná - víťazná medicína nedokáže pomôcť. Keď naši kolegovia z interny či onkológie odchádzajú od umierajúceho so sklonenou hlavou a slovami, že už preňho nemajú čo viac spraviť, vtedy prichádzame my."
„A nemáte z toho depresie? Veď vám veľká väčšina pacientov zomrie...."
„Budete sa čudovať, ale personál je tu veľmi spokojný."
Nechápeme.
„My smrť neberieme ako prehru. Je to predsa prirodzený koniec každého človeka. Nikto tomu neutečie. Doktori by mali pomáhať ľuďom. A práve tu môžeme pacientom dať všetko čo v nás je, bez akýchkoľvek obmedzení. Nesnažíme sa smrť oddialiť. Nebojujeme proti nej. Môžeme všetku našu energiu venovať tomu, aby sa zomierajúci človek stále cítil ako človek, aby sa vyrovnal sám so sebou, rozlúčil sa s tým, čo má rád, aby netrpel a aby mu bolo v rámci možností, čo najlepšie. A to človeka neskutočne napĺňa."
Cítim guču v hrdle. Pani doktorka hovorí o svojich pacientoch s takou veľkou láskou a pritom tak vyrovnane priznáva ich smrteľnosť.
„Pracujeme tu v tímoch. Vždy jeden doktor, niekoľko sestier, sanitárok, psychológ a kňaz. Každému pacientovi dáme to, čo najviac potrebuje. Za tými, čo trpia najmä fyzicky idem ja s liekmi. Iní sa potrebujú hlavne vyrozprávať, za takými posielame psychológa. Výhodou je, že návštevy sú povolené 24 hodín denne. Príbuzní tu môžu aj prespať, aby boli so svojim milovaným, kedykoľvek to potrebuje."
„A nebojíte sa, že sa na niektorého pacienta príliš naviažete a potom budete ťažko niesť jeho odchod...?"
Pani doktorka kývne.
„Áno, aj to sa stáva... Akurát tu máme jednu pani..." a začne pred nami rozmotávať klbko príbehov jedného malého človiečika, ktorý toho už toľko prežil a už len toľko málo má pred sebou.
„Niektorí pacienti mi prirastú k srdcu viac ako iní... Bez toho to nejde. Bez toho vzťahu by to nešlo. Tu to nie je ako niekde na JISke, kde je pacient hlavne diagnózou a zbraňami operácie a lieky. My tu používame iné metódy."
Usmeje sa.
Cestou von sa ešte zastavíme za jednou pacientkou. Privíta nás, potešená, že sa s nami porozpráva.
„Dnes príde za mnou dcéra," pochvaľuje si. „Pozrite, ako je vonku krásne! Pôjdeme sa prejsť do parku."
Trošku sa zachmúri.
„Viete, nech si ešte užijem život.... Viem, že za krátko zomriem."
Ale vzápätí sa zase usmieva.
„Neuveríte, ale predtým, než som sem prišla, som o hospici počula len samé zlé veci."
Zasmeje sa.
„Vlastne hrozné veci! Tak som sa bála..."
„A čo si o hospici myslíte teraz?" pýtame sa. Sme trošku nervózni, ani nevieme, ako s ňou komunikovať. Treba byť súcitný? Optimistický? Realista?
„Teraz môžem povedať, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo v týchto časoch stať. Viete, tu je mi naozaj dobre."
Chvíľku stíchne.
„Dusili ste sa už niekedy? Opýta sa zrazu.
Len mlčíme.
„Ja už veľakrát. Kvôli tej chorobe. Je to strašný pocit, keď vám oči vyliezajú z jamôk a na blízku nie je nikto, kto by vám pomohol.... Tu sa nemusím báť. Tu mi vždy pomôžu. Áno, bolo už aj lepšie... No vrámci možností som veľmi rada, že tu môžem byť."
Už sme vo dverách, keď na nás zavolá: „A užívajte si život! Naozaj, užívajte...!"
Z hospicu odchádzam naozaj zasiahnutá. Zarylo sa mi to hlboko do tkanív. V pozitívnom slova zmysle. Neverila by som, že zrovna takýto druh medicíny ma tak osloví.
Celú cestu premýšľam. Niečo na tom bude. Moderná medicína má v zálohe tak veľa možností, ako umelo predlžovať a naťahovať ľudský život... Až do poslednej chvíle bojujeme, vyšetrujeme, operujeme, dávame ďalšie a ďalšie liekmi. Často až za hranicu ľudskej dôstojnosti. No nebolo by niekedy lepšie priznať, že smrť je súčasťou toho všetkého, čo voláme život? A v určitej chvíli s ňou prestať bojovať, podať jej ruku a odložiť zbrane. Vytiahnuť pochopenie, ľudskosť a srdce a odprevadiť človeka, ktorý má už svoju úlohu na tomto svete za sebou, so všetkou úctou, akú si zaslúži.
