S každou sa spája určitý tón hlasu. Mám v ich repertoári hneď niekoľko a aj vďaka nim dokáže tá istá osoba vystupovať v toľkých rôznych životných rolách.
V práci používam hlas sebaistý, rozhodný, pokojný. S priateľmi inklinujem k veselším tóninám, nebojím sa slovných hračiek, nedopovedaných viet, ktoré prebúdzajú fantáziu, ani irónie či sarkazmu. Pred manželom sa môj hlas celkom obnaží, nesnaží sa zakryť nehu, neistotu, túžbu ani obavy. A deti? Pri nich akoby môj hlasový prejav fungoval celkom bez riadenia rozumu. Raz je starostlivý, trpezlivý, vďačne dojatý. A stačí chvíľa a už vrčí, kričí a hnevá sa, až ho ani ja sama nespoznávam.
No a potom je tu ešte jeden druh hlasu, ktorý na verejnosti radšej príliš neprezentujem. Tenký, neprirodzene vysoký. Ten u nás doma značí, že viac nie som mamou, ale čímkoľvek, čo si moja predstavivosť dokáže vymyslieť. A práve tento hlas je v poslednej dobe veľmi žiadaný.
„Mamina, poď sa s nami hrať!“ počujem z izby Emku. „Ja som akože mamina, Alžbetka tatino a ty budeš dcéra a nebudeš chcieť ísť do škôlky.“
Emka prepne hlas do takej istej piskľavej tóniny, akú vyžaduje odomňa a už ma komanduje.
V role dcéry svojim deťom vraciam všetky ich detské rozmary. Nechcem jesť zeleninu, obliecť si čapicu, stále dookola sa na všetko vypytujem a cikať sa mi dá v tej najnevhodnejšej chvíli. A Emka s Alžbetkou zas vracajú moje neduhy mne.
Tento tenký hlások je ako zaklínadlo, ktorý vás zmení na kohokoľvek si prajete.
A tak prešpekulované hračky ležia na policiach a moje dcéry celé dni pobehujú po byte a premieňajú sa z jednej postavy na druhú.
„Mamina, nerozprávaj ako mamina,“ upozornia ma hneď, keď náhodou poviem niečo svojim normálnym maminovským hlasom. „Nech hovorí tento psík a nech neposlúcha.“ A tak štekám a neposlúcham.
Niekedy k premene pridáme aj ďalšie rekvizity. „Akože sme na pláži,“ povie Emka. Rozložíme si v obývačke deky, na oči si nasadíme potápačské okuliare a navzájom si natierame chrbát imaginárnym opaľovacím krémom.
Keby sa svet točil tak, ako si prajú moje deti, asi by som týmto piskľavým hlasom hovorila celý deň. Raz mám byť akože pacient, čo zjedol štuplík od jazierka, potom prastarký, ktorý vykopáva zemiaky, potom tučniak vítajúci výpravu z Európy.
„Čo keby tie bábiky rozprávali našimi normálnymi hlasmi?“ navrhla som minule, lebo hoci sa to nezdá, používanie tohto meniaceho hlasu ma dokáže značne vyšťaviť, bez ohľadu na to, či som jeho vysielač alebo príjmač.
Môj návrh neprešiel.
Emka na stolík vyloží malé plastové domáce zvieratka a zavelí: „Teraz sa budeme hrať na barana. Na to, ako baran spravil chybu.“
Chvíľu váham a premýšľam, ako túto tému hry správne uchopiť. Zrejme pridlho, lebo Emka sa na mňa oborí: „Mamina hraj sa! Prečo ten baran nič nehovorí?“
