Sú to rôzne životné pravdy, také aké sú zozbierané v motivačných knihách. Môj mozog mi ich však drzo odprezentuje ako svoje vlastné tak presvedčivo, až uverím, že som práve prišla na niečo veľmi vzácne.
Dnes pri sprchovaní sa pán filozof opäť ozval.
Pozval ma na prehliadku majestátneho zámku s mnohými izbami. Je o ňom známe, že skrýva mnoho krásnych zákutí. Pri jeho spoznávaní je potrebné dodržiavať zvláštne pravidlo. Každý hosť musí v každej miestnosti stráviť vopred určený čas, ktorý sám nemôže ovplyvniť.
Vojdem do prvej miestnosti a vravím si: Nič moc. To určite nie je to najlepšie, čo ma počas prehliadky čaká. Nasledujúca izba bude isto zaujímavejšia. Nebudem teda plytvať energiou, počkám, kým budem môcť pokračovať. Prestanem skúmať miesto, na ktorom som sa práve ocitla, postavím sa k dverám a čakám. Po dlhých hodinách sa konečne dočkám a zvedavo nakuknem do ďalšej miestnosti.
Zostanem sklamaná. Už po úvodnom letmom prehliadnutí ma prepadnú pochybnosti, či predošlá izba nebola zaujímavejšia. Nič to, čaká ma ešte veľa krásneho. Musím len byť trpezlivá. Sadnem si na zem a opäť všetok čas strávim čakaním pri dverách.
Takto prejdem celým zámkom. To bolo všetko? Pýtam sa sama seba pri východových dverách. V tom momente pochopím, že dokonalá izba, za ktorou som sa celý čas hnala, vôbec neexistuje. Že tie krásy, o ktorých všetci hovoria, boli poschovávané po celom zámku.
Nemusím dlho premýšľať, čo mi chce pán filozof naznačiť. Pýta sa ma, žiješ v prítomnom okamihu?
Uvedomím si, že niekedy naozaj nevedomky na šťastie čakám pri dverách. Keď doštudujem... Keď sa vydám... Keď otehotniem... Keď porodím.. Keď budú deti väčšie.
Veci, ktoré by som chcela robiť, odkladám na neskôr, alebo len smutne konštatujem, že som sa im mala venovať, keď som ešte študovala, keď som nemala deti alebo keď bolo dieťa iba jedno. Ako som mohla byť taká slepá a nevidieť, aký jednoduchý vtedy môj život bol? Prečo som viac necestovala, viac nešportovala, viac neexperimentovala, viac nespoznávala...?
Pravdepodobne preto, že som bola príliš zaneprázdnená čakaním na život, ktorý žijem práve teraz.
Pán filozof má na dnes odpracované. Ticho sa odkradne späť do zadnej časti môjho mozgu. Svoju úlohu si splnil, pretože ja v myšlienkach ostávam v zámku. Odstúpim od pomyselných dverí a porozhliadam sa okolo seba.
Táto rodičovská životná fáza vôbec nie je zlá. Práve naopak. Je jedinečná, krásna a prchavá.
Vlastne ako všetky v živote. Nie je úžasné, aký je náš život rozmanitý?
Na chvíľu mi zovrie žalúdok, keď si predstavím, že detstvo mojich detí raz skončí. Že neviem, čo ma čaká v ďalších miestnostiach. Čo ak to bude niečo nepekné, čo ak je toto miestnosť, v ktorej som najšťastnejšia a najspokojnejšia? Rýchlo túto obavu zaženiem.
Možno práve preto je také dôležité žiť v prítomnom okamihu. Nikdy nevieme, či to, na čo čakáme, na našej prehliadkovej trase vôbec je a či to bude také, ako si predstavujeme.
Prehliadka zámku života je jednosmerná. Do každej miestnosti sa dostaneme len jediný raz. Tak prečo nevyužiť čas, ktorý v jednotlivých izbách trávime na ich detailné preskúmanie, hľadanie krásnych drobností, učenie nových vecí a spoznávanie seba samého aj sveta okolo nás?
Aby sme potom na záver mohli skonštatovať: To bolo ale krásne!
