Vykonávam ju s väčším nasadením, obetavosťou a láskou ako čokoľvek iné. A predsa ma každú chvíľu trápia pocity, že nie som dosť dobrá.
Je ráno. Alžbetka nespokojne vykrikuje v postieľke. Viem, že musím vstať, no vôbec sa mi nechce. Tak rada by som sa tvárila, že neexistujem. Vnútorný hlas v mojej hlave ma okríkne: „Ako môžeš byť unavená? Mala si noc, ktorú by si s tebou vymenila hociktorá matka. Dieťa sa ti predsa zobudilo len raz, nemáš právo byť nevyspatá!“
Vykotúľam sa z postele. Čím to je, že sú deti takto zrána okamžite plné energie? Emka sotva otvorila oči a už ma bombarduje požiadavkami. Pýta sa, či som jej nachystala raňajky. Stále nezobudená podráždene odvrknem, že kedy asi, veď som doteraz spala. Rozplače sa, že je hrozne hladná. Vybuchnem. Nahnevaným hlasom ju pošlem hrať sa a rázne krájam ovocie do raňajkovej kaše. Vnútorný hlas ma karhá: „Prečo si na Emku taká nepríjemná? Nemusíš svoju nevyspatosť a mrzutosť prenášať na deti.“
Podídem k Emke, pritúlim sa k nej a vysvetlím jej, že dnes nemám dobrú náladu. V duchu si sľubujem, že nabudúce budem svoje emócie lepšie kontrolovať.
Po raňajkách sa hráme na koberci. Pri pohľade na kopu špinavých riadov, ktorá stihla od rána vzniknúť, sa cítim neschopne. Prečo v tejto domácnosti nemôže byť aspoň chvíľu poriadok? Pustím sa do upratovania. Práve vo chvíli, keď drhnem pripálené mlieko na dne hrnca, Alžbetka spadne a udrie si hlavu. Vnútorný hlas sa na mňa opäť oborí: „To je ti poriadok prednejší ako vlastné deti?“
Prísny vnútorný hlas je mojím verným spoločníkom. Pozorne sleduje každý môj krok a pri akomkoľvek zaváhaní dokáže povedať presne to, čo ma najviac zraňuje. Kritizuje všetko čo robím, spochybňuje moje výchovné postupy, poukazuje na neúspechy a zlyhania.
Obviňuje ma z nevďačnosti. Pripomína mi, že nemám právo byť nespokojná. Mám predsa dve krásne, zdravé poslušné deti, fungujúcu rodinu, zázemie... Čo by za to iní dali!
No ja niekedy naozaj nedokážem byť šťastná. Niekedy mám svojich detí po krk. Nechce sa mi s nimi hrať, nechce sa mi odpovedať na nekonečné otázky a neviem sa dočkať chvíle, keď konečne zaspia a ja budem mať pokoj. Niektoré dni som na ne nepríjemná, nespravodlivo kričím a trestám. Nedokážem sa ovládnuť, hoci som si stokrát sľubovala, že nabudúce sa zachovám inak. A potom, akoby sa moja duša zaliala nepríjemným mazľavým bahnom. Výčitkami, ktorých sa nedá zbaviť.
Snažím sa. Starať sa o deti, manžela, domácnosť, aj o seba samú. No môj vnútorný hlas i tak kritizuje od rána do večera.
„Pozri sa na ten neporiadok, to sa nehanbíš vychovávať deti v takom prostredí?“
„Prečo sa stále venuješ len Alžbetke? Emka je síce staršia, no nezaslúži si, aby si na ňu bola taká prísna. Veď je to len dieťa!“
„Zase chceš oddychovať? Keby si sa radšej ako správna matka venovala deťom!“
„Bola si predsa behať, tak prečo sa necítiš oddýchnutá? Nemala by ti načerpaná energia vydržať dlhšie ako pol hodinu?“
„A čo tvoj manžel? Čo robíš pre to, aby si bola dobrou manželkou? Keď to takto pôjde ďalej, dlho s tebou nevydrží!“
Rodičovstvo je zvláštne. Niekedy je naozaj také krásne, ako sa javí z obrázkov na internete, až sa pýtam, či si také šťastie vôbec zaslúžim.
No občas prídu aj dni, ba niekedy celé dlhé obdobia, keď sa cítim vyhorená, zaplavená výčitkami svedomia a nespokojnosťou.
Vtedy sa snažím spomenúť si na múdru radu, ktorú som raz kdesi čítala.
Vraj by sme mali sami so sebou hovoriť ako s dobrým priateľom. Boli by sme aj jemu schopní povedať také kruté veci ako sami sebe?
Milý vnútorný hlas, mohol by si byť ku mne trošku citlivejší?
