Na čo som myslela tesne po pôrode?

Pohľad do hlavy čerstvej maminy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

„Keď po pôrode zbadáš svoje dieťa, okamžite zažiješ lásku ako nikdy predtým. Budeš túžiť vziať ho do náručia a viac nepustiť.“

Zobudí ma zaklopanie. Mám pocit, akoby som spala sekundu. Celé telo ma bolí, sotva sa hýbem. Prečo ma takto skoro ráno budia?

„Dobré ránko,“ povie pološeptom zdravotná sestra. „Doniesli sme Vám Vašu dcéru.“

Do kolísky vedľa mňa položí perinku s tíško spiacim dieťaťom. Mojím dieťaťom. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrie.

„Prepáčte, že až teraz, museli sme jej ešte spraviť odber.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Len prikývnem.

Samú ma prekvapí, že sa s ňou nehádam, že malú po pôrode nenechali celý čas pri mne. Skôr mám chuť opýtať sa, či si ju nemohli nechať ešte o pár hodín dlhšie, nech sa aspoň trochu vyspím.

Sestrička ma s bábätkom necháva samú.

Pregúľam sa na kraj postele a nakuknem do perinky. Neveriacky pozerám na to malilinké stvorenie, ako tam tak krásne bezbranne spinká. Podvedome si pohladkám brucho. Tak toto je tá naša Emka?

To je moja dcéra. Pozerám sa na ňu a v duchu si opakujem, že toto je ten krásny moment, na ktorý sme sa tak dlho tešili. Toto je naše dieťa.

No moje telo je príliš unavené a ubolené. Nemám chuť ju brať do náručia. Chcem len spať.

SkryťVypnúť reklamu

„Neboj, keď porodíš, hneď sa v tebe zapne materinský inštinkt a budeš presne vedieť, čo robiť.“

Malá Emka sa prebudila. Plače. Plače tak, že mi to trhá srdce.

S obavami začnem rozbaľovať perinku.

Je taká malá, taká krehká. Viem, že by som ju mala prebaliť a nadojčiť, no bojím sa vziať ju do náručia, aby som jej neublížila.

Opatrne ju prenesiem na prebaľovací pult. Stále žalostivo plače. Skúsim sa jej prihovoriť, no akosi neviem nájsť vhodné slová.

Pri prebaľovaní sa cítim ako najväčšie nemehlo na svete. Všetko mi trvá pridlho a ani výsledok nestojí za veľa. A malá Emka moju neschopnosť ocenila ďalšou salvou plaču.

SkryťVypnúť reklamu

S povzdychom si sadnem na posteľ. O dojčení som si počas tehotenstva načítala veľa. Aj teraz po pôrode mi to sestry z oddelenia už niekoľkokrát ukazovali. No takto bez pomoci je to úplne iné. Nedokážeme si nájsť pohodlnú polohu, veľmi ma to bolí a vyzerá, že moja dcéra je po kŕmení rovnako hladná ako pred ním.

Môj materinský inštinkt sa očividne zabudol zapnúť.

 

„Keď dieťa plače, matka je tá, čo ho najlepšie utíši.“

Je podvečer, jedna z tých chvíľ, keď naša dcéra nedokáže zaspať. Už dve a pol hodiny ju nosím na rukách, natriasam, čičíkam. Už dve a pol hodiny s malými prestávkami usedavo plače.

Som unavená. Fyzicky, no hlavne psychicky. Mám pocit, že ten plač nevydržím počúvať už ani o sekundu dlhšie. Plačem spolu s malou.

SkryťVypnúť reklamu

V tej chvíli príde domov manžel. Vezme mi ukričané dieťa z náručia a to v momente zaspí.

Odľahne mi, no v hlave mi znie hlas: Čo si to za matku, že nevieš utíšiť vlastné dieťa?

 

„Malé deti, malé problémy - veľké deti, veľké problémy. Šestonedelie si užívaj, je to najkrajšie obdobie. Keď deti vyrastú, budeš naň s nostalgiou spomínať.“

Od pôrodu prešlo niekoľko týždňov. Ani to nestačilo na to, aby som pri starostlivosti o malú získala sebavedomie. A ani na to, aby som dohnala spánkový deficit z dlhého pôrodu.

Je to ako nezastaviteľný kolotoč. Kŕmenie, prebaľovanie, uspávanie. Potom bábätko na chvíľku zaspí a ja sa snažím najesť a napiť. A sotva si stihnem sadnúť, opäť sa zo spálne ozýva ten nepríjemný plač a celá procedúra začína od začiatku.

Mám pocit, že som sa prepla do režimu, keď ma nezaujíma nič iné, len prežiť. Všetko okolo seba vnímam ako v opare. Neviem, či je deň či noc, ani aký je deň v týždni. Žijem v pyžame a byt vyzerá ako po zemetrasení. Malá veľa plače, často viac než hodinu bez prestávky a ja netuším, ako ju upokojiť.

Takto som si rodičovstvo nepredstavovala. Neviem, či to vôbec dokážem zvládnuť.

 

A ako to vnímam teraz?

Od môjho šestonedelia s prvou dcérou ubehli už skoro tri roky. Dodnes naň spomínam ako na najťažšie chvíle môjho doterajšieho života a som rada, že už mám túto etapu za sebou.

I keď materstvo je to najkrajšie, čo ma postretlo, nič to nemení na fakte, že moje rodičovské začiatky boli náročné. Ani čas môj mozog nepoplietol natoľko, aby som bola schopná vnímať to inak.

Ale teraz už viem, že je to v poriadku.

Je v poriadku, keď ihneď po pôrode nepocítite tú nepredstaviteľnú lásku, je v poriadku keď v sebe nedokážete nájsť materinský inštinkt a netušíte, čo máte s tým malým krikľúňom robiť. Je v poriadku, keď novorodenecké obdobie nie je najkrajším obdobím Vášho života.

Každá žena je iná. Nie každá do role matky vstupuje tak prirodzene, akoby sa možno očakávalo. No to neznamená, že pre svoje dieťa nebude tou najlepšou matkou na svete.


Martina Paulenová

Martina Paulenová

Bloger 
  • Počet článkov:  248
  •  | 
  • Páči sa:  598x

Momentálne ma asi najviac vystihuje slovo matka :) Na mojom blogu môžete preto očakávať hlavne články týkajúce sa detí a rodičovstva.Naďalej však som aj lekárkou, amatérskou fotografkou a milovníčkou prírody, behu a turistiky. A hoci momentálne išli tieto moje aktivity trochu do úzadia, verím, že aj k nim sa časom vrátim. Zoznam autorových rubrík:  Veselo aj vážne o materstveZo životaNa zamyslenieZ medicínyNaše krásne SlovenskoBežeckéZ cestovania po sveteNajväčšia umelkyňa, prírodaZ rozprávania starých rodičovPutovanie po Nórsku - 2008Island 2010Alpy 2011Alpy 2012Alpy 2013Alpy 2015Wachau - Dolné RakúskoViedenské zápiskyZápadné pobrežie KanadyNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu