„Ako to myslíš?“ zisťujem.
„Čo je to žalovať?“
„Žalovať?“ Zamyslím sa, ako najlepšie odpovedať.
„Noo... To je keď prezradíš, že niekto spravil niečo zlé.“
Už keď tie slová vychádzajú z mojich úst, si uvedomím, že to akosi nedáva zmysel.
„Ale veď si mi vravela, že keď mi niekto niečo zničí alebo mi ublíži, mám to ísť povedať učiteľke,“ namieta Emka.
Skúsim to inak. Nech to má nejakú logiku.
„Pani učiteľka asi chce, aby ste sa naučili vyriešiť niektoré malé problémy sami. Aby ste sa skúsili porozprávať a dohodnúť. A až keď to nejde, potom treba ísť za pani učiteľkou.“
„Ja som pani učiteľke povedala, že ma spolužiak veľmi silno drží za ruku a že ma to bolí,“ povie Emka.
„Dobre si spravila,“ pochválim ju.
Dlho ešte nad touto konverzáciou premýšľam.
„Nežaluj!“ hovoríme už tým najmenším. Deťom, ktoré sa ešte len učia nažívať v spoločnosti iných ľudí. Doteraz žili v predstave, že všetky medziľudské vzťahy fungujú tak, ako je to v ich rodine. Až po príchode do kolektívu si začnú všímať, že nie všetci sa správajú rovnako. Občas sú svedkami udalostí, ktoré sa im nezdajú byť správne. Nevedia, čo v takej situácii robiť a tak sa obrátia na osobu, ktorá im je v škôlke najväčšou oporou. A tá im povie, že si to mali radšej nechať pre seba.
Rozumiem tomu, že je fajn držať spolu, nepodraziť svojho parťáka a nerobiť druhým problémy. Aj tomu, že je potrebné učiť sa riešiť problémy medzi štyrmi očami.
No na druhej strane, aké posolstvo asi takáto veta zanechá v dieťati, ktorému bola povedaná? Ako potom môžeme očakávať, že sa nám raz zveri, ak sa stane obeťou šikany, keď mu od malička opakujeme, že poukázať na neprávosť je nesprávne?
Premýšľam, či požiadavka nežalovať nie je tak trochu pozostatkom z dôb socializmu. Vtedy bolo politikmi žiadané „žalovať“ jeden na druhého a naopak „žalovanie“ na tých, ktorí vládli bolo cestou do problémov. Pochopiteľné, že rodičia deťom vštepovali, aby radšej vytrvalo mlčali.
No v dnešnej dobe je mnohé inak. Mladí trpia psychickými problémami, sú pohltení sociálnymi sieťami , uzavretí do seba a majú pocit, že predošlá generácia ich problémom vôbec nerozumie. Nemalo by byť práve dnes prioritou uistiť deti, že v prípade potreby sme tu my dospelí pre nich a môžu nám povedať čokoľvek?
V tomto kontexte ma vôbec neprekvapuje, že v našej spoločnosti je toľko ľudí, ktorí pred zlom zatvárajú oči. Nenahlásia domáce násilie u susedov, prehliadnu korupciu.
Veď predsa, žalovať sa nepatrí.
