Nespravíme si dnes pohodový oddychový večer? Manžel sa ma opýta, či môže ešte dočítať jeden článok. Zisťujem o čom číta.
Svojou otázkou nás uväzním v spleti správ týkajúcich sa súčasného diania. Pozeráme nepekné zábery z ostreľovaných miest, počúvame rozhovory s politikmi a analýzy od odborníkov na vojnu. Napokon ma premôže neuveriteľná únava a bezradnosť. Už nemám silu sa o tom všetkom ďalej rozprávať. Rozlúčim sa a odchádzam do postele.
Usporiadať pohodový večer nás stojí omnoho viac energie ako obvykle. Mať pohodu, to nejde len tak na rozkaz. S cvičením je to napríklad celkom iné. Začnete sa hýbať, aj keď sa vám príliš nechce a hoci to asi nebude najlepší tréning roka, predsa len sa bude počítať. Ale mať pohodu, keď nie ste v pohode? To je ako snažiť sa zajesť nepríjemnú chuť po cesnaku čokoládou. Možno aj na chvíľu tú pachuť v ústach prebijete, no zbaviť sa jej a úplne ju prestať vnímať? Priam nemožné.
Už niekoľko dní, akoby som len zajedala a zajedala. Tej nepríjemnej pachuti sa snažím zbaviť zo všetkých síl. Oveľa zreteľnejšie vidím, aké je všetko v našich životoch prchavé a žijem tak trochu, akoby mi dochádzal čas.
Každý moment vnímam viac než kedykoľvek predtým a som naozaj úprimne vďačná za všetko, čo mám. S úľubou sa pozerám na svoje deti, objímam ich, hrám sa s nimi vedomejšie a sústredenejšie, beriem ich na pekné miesta. Snažím sa spomaliť každú chvíľu so svojím mužom. Stretávam sa s ľuďmi, ktorých mám rada. Chodím do prírody, hýbem sa, tvorím.
Niekedy naozaj na chvíľu zabudnem na veci, čo ma ťažia. Neviem sa prestať smiať, zapálená diskutujem, čudujem sa, nechám sa vtiahnuť do príbehu zaujímavej knihy, alebo úplne stratím pojem o čase pri aktivitách, ktoré ma napĺňajú.
No to nepríjemno nezmizne. Keď si večer ľahnem do postele, tá odporná pachuť je späť.
Nie je to nevhodné, snažiť sa žiť svoj život? V takejto situácii?
Predstavujem si človeka, ktorý k nám utiekol po tom, čo sa mu jeho svet doslova rozpadol pred očami. Ako sa asi musí cítiť, keď vidí, že u nás život plynie, akoby sa nič nestalo? Ľudia sa stretávajú, smejú, nakupujú zbytočnosti, rozprávajú sa o počasí, deťoch a dovolenkách. Čo nevidia, aké je to vážne? Aké hrôzy sa dejú za hranicami ich krajiny?
Žiť normálny život, riešiť malicherné bezvýznamnosti a tešiť sa z maličkostí. Zvláštne, ako môže byť niečo tak veľmi zbytočné a zároveň tak potrebné.
