O starenke s ťažkou taškou a pokazeným televízorom

Písmo: A- | A+

Blíži sa ku mne zhrbená postava opierajúca sa o palicu. Keďže som zvyknutá chodiť bez predpísaných okuliarov, na jej spoznanie využívam iné postupy ako bystrý zrak.

Tempo a rytmus chôdze, farbu oblečenia, či uhol, ktorý zviera jej postava s chodníkom. Nie je to náhodou suseda z nášho poschodia?

Spomalím svoje kroky, zrýchlim premýšľanie. Slušnosť a úcta k starším- to je zásada, podľa ktorej by som sa rada správala. Len súčasná doba ma domýlila natoľko, že vlastne neviem, čo robiť.

„Dobrý deň, pani suseda!“ kričí na mňa starenka z diaľky.

„Dobrý deň,“ odzdravím.

Obidve sa blížime k nášmu vchodu, každá z opačnej strany.

Všimnem si, že teta v ruke nesie veľkú tašku, že jej ubolený chrbát bol donútený ohnúť sa ešte o niekoľko centimetrov bližšie k zemi. Srdce mi vraví, že mám utekať a pomôcť jej. Rozum opatrne oponuje, že to asi nie je najlepší nápad. Čo ak ju nakazím a ona kvôli mne skončí v nemocnici?

„Aký máme krásny deň,“ kričí pani. Krok po krôčiku, takmer nebadane sa ku mne približuje.

„Áno, konečne vyšlo slniečko,“ odvetím.

Je takýto rozhovor dostatočný na to, aby spĺňal základy slušnosti a ja som mohla bez výčitiek zvýšiť tempo, vbehnúť do vchodu a ukončiť toto stretnutie? Keď vidím, ako ťažko dýcha, rozhodnem sa inak. Aspoň jej podržím dvere. Keď pôjde okolo mňa, na chvíľu zadržím dych, to by snáď malo byť v poriadku.

Suseda mi ďakuje. Privolám výťah, no jej pozvanie na spoločnú jazdu odmietnem.

Po pár sekundách sa stretávame opäť. Rýchlosť výťahu prekvapivo rýchlosti priemerných nôh nedokáže konkurovať.

„Nefunguje mi televízia,“ posťažuje sa, „zase som niečo postláčala na tom ovládači...“

„Hm,“ odpoviem neurčito.

Prosebne na mňa pozrie. „Veď minule ste mi to tak šikovne opravila....“

Chvíľu v očakávaní zmĺkne. „Mám aj makovník,“ dodá.

Na sekundu váham. No potom sa na situáciu pozriem z opačnej strany. Asi by som nebola nadšená, keby k mojim starým rodičom chodil kde kto na návštevy.

„Radšej počkajte na syna...“ poviem jej. „Keď je tá pandémia.... Viete, bojím sa, aby som Vás náhodou nenakazila.“

Odomkne dvere.

„A veď ste úplne zdravá, ako rybička,“ pozýva ma dnu.

Zakrútim hlavou.

Starenka ťažko skrýva sklamanie. „Ale syn príde až poobede... To zmeškám svoj obľúbený seriál.“

Za chvíľu obe mizneme za dverami svojich bytov.

Predstavujem si ako stará pani suseda bez slova sedí na gauči, pozerá do čiernej obrazovky televízora a čaká na akúkoľvek spoločnosť. Povzdychnem si. Nie som si vôbec istá, či som sa zachovala správne. Z epidemiologického hľadiska asi áno... No čo to ľudské?

Skryť Zatvoriť reklamu