Ročník narodenia 1940. Ktovie, čo rodičov toho pána motivovalo priviesť ho na svet do takej nestabilnej a nebezpečnej doby?
Myslím, že tomu začínam rozumieť. Deň pred ruskou inváziou na Ukrajinu sme boli na svadbe. Tento deň bol ako každý iný, ba ešte o kúsok veselší a krajší. Áno, prehodili sme aj pár viet o napätej situácii na hraniciach našich susedov, no rozhodne sme nevideli, na akej hrane práve stojíme. Netušili sme, že dátum svadby našich kamarátov raz možno bude poznať celý svet ako začiatok niečoho hrozného. Čoho? To nevieme povedať ani teraz. Možno začiatku Rusko-Ukrajinskej vojny. Možno ešte niečoho väčšieho. A možno sa raz niekto bude čudovať, prečo sa tí dvaja rozhodli brať práve v taký smutný deň. Nebudú vedieť, že ten deň v skutočnosti nijak obzvlášť smutne ani dôležito nevyzeral. Odhaliť dni, ktoré určia smerovanie sveta je omnoho jednoduchšie, keď o nich čítate na stránkach učebnice dejepisu, ako keď ich práve prežívate.
Je smutné, ako ľahko človek podľahne nespokojnosti. Spohodlnie a zabudne byť vďačný. Stačí jedna správa a s hrôzou zistíte, že ste naozaj mali všetky predpoklady na to, aby ste žili šťastný život, no vy ste podvedome aj tak stále čakali na čosi lepšie, čo vás čaká v budúcnosti. Uvedomíte si, aká veľká časť kapacity vášho mozgu bola zamestnaná problémami, ktoré riešiť je naozajstný luxus. Kedy už konečne budeme môcť chodiť na koncerty a do divadla? Do ktorej škôlky prihlásiť dcéru? Koľko nás bude stáť rekonštrukcia domu? Kedy sa konečne vyspím celú noc? Prečo nemám viac času na relax a sebarozvoj?
Mozog si vie veľmi rýchlo určiť priority. Keď hrozí niečo, čo vôbec ale vôbec nezapadá do života, ktorý predpokladáte, že žijete, premýšľať nad peniazmi či spánkom sa javí byť celkom smiešne a bezpredmetné. Opatrne sa začínate rozhliadať po informáciach, ktoré ste nikdy neplánovali hľadať. Kde je najbližší kryt? Čo je to ten Molotovov koktejl? Ako sa dá čo najrýchlejšie opustiť krajina? Aké sú výnimky z povinnosti narukovať?
Na Ukrajinu myslím takmer celý deň. Neviem si predstaviť, čím všetkým si ľudia vo vojne musia prechádzať. Mám pocit, že robíme málo, že každá pomoc je nedostatočná.
Občas ma naopak premôže celkom obyčajný pud sebazáchovy a ja sa až hanbím za svoje vlastné myšlienky.
Je sebecké vidieť v každej rodine utečencov, ktorí k nám prichádzajú, svoju vlastnú rodinu? Je sebecké báť sa o seba a svoje deti? Je sebecké s obavami dúfať, že západ nezakročí pritvrdo a nenahnevá toho nepredvídateľného muža? Je sebecké dúfať, že vojna zostane tam, kde práve je? Je sebecké nepremýšľať nad chránením vlasti, ale nad tým, ako v prípade núdze čo najrýchlejšie utiecť?
Slovensku nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, opakujú z rádia. Pamätám si, ako to hovorili pred dvoma rokmi, keď sa na nás valila celosvetová pandémia. Ešte v januári sa odborníci na danú tému vyjadrovali, že nový vírus je síce zaujímavým subjektom na skúmanie pre virológov, no je veľmi pravdepodobné, že nenarobí väčšie problémy. A ani o dva mesiace sme boli zavretí doma a domácnosť mohli opustiť len vo výnimočných prípadoch.
„Čo si myslíš, ako to celé dopadne?“ pýtam sa kade koho. Veľmi rada by som poznala odpoveď, hoci viem, že každá predpoveď je len hádanie.
Pravda je taká, že odpovede dnes nemá nikto. Môžeme len dúfať v to najlepšie a očakávať to najhoršie. Žiť v prítomnom okamihu ešte vedomejšie než doteraz, byť s ľuďmi, ktorých máme radi, robiť veci, ktoré nás bavia, tešiť sa z maličkostí, dýchať čerstvý vzduch, chodiť do prírody. Byť láskavejší, chápavejší, solidárnejší a nápomocnejší než doteraz.
Žiť tak, ako by sme mali žiť celý život, nie len vtedy, keď sa o ten svoj obávame.
