Rozčúlilo nás to. Nemali by pokuty dostávať takí, čo mestom prefrčia naozaj rýchlo a nie takí, čo namiesto päťdesiatkou idú päťdesiatšestkou? Nie je nepísaným pravidlom, že na päťdesiatke sa jazdí o čosi viac než päťdesiat?
Chvíľu sa hneváme, potom pokutu zaplatíme. A ja začnem premýšľať o pravidlách, o tom ako sa v spoločnosti tvoria, rešpektujú, ohýbajú. Ako s nimi narábať? Je dobré ich striktne dodržiavať alebo sem-tam možno privrieť oči?
Myslím, že každá skupina ľudí, ktorá spolu chce nažívať, pravidlá potrebuje. Veď napokon, je tvorená rôznorodými, svojskými a vôbec nie dokonalými ľuďmi . Pravidlá písané - uzákonené, ale aj nepísané- určované morálkou, zdravým rozumom či spoločenskou dohodou. Sú manuálom na prežitie nášho spoločenstva. Zabraňujú chaosu, zabezpečujú, aby veci aspoň ako tak fungovali. Mali by sa dodržovať? Mali. Za každú cenu? Jednoznačne nie. Kedy nie? To obvykle vyplynie zo situácie, ktorá je taká neštandardná, že priam volá o udelenie výnimky, prosí o empatiu a trochu zhovievavosti.
No z privierania očí by sa nemal stať štandard. Lebo každým nenápadným porušením nejakého pravidla postupne meníme nielen seba samého, ale aj celú spoločnosť. Zistíme, že keď pravidlo poohýbame „ len trošku“, vlastne sa nič nestane. Len taký maličký úplatok, malé predbehnutie v čakacej listine na operáciu po známosti, bezvýznamná skratka mimo turistického chodníka v národnom parku, o čosi rýchlejšia jazda autom, keď sú policajti ďaleko. A keď si takto pravidlá hry pozmení dostatočne veľká časť spoločnosti, písané pravidlo má odrazu novú nepísanú verziu. Úplatky sa síce nedávajú, ale keď potrebuješ niečo rýchlo vybaviť, pomôžu. Rodinkárstvo je odporné, ale prečo sa nepoistiť, keď máte známych na správnych miestach. V práci sa nepije alkohol, ale trocha pivka k obedu predsa ešte nikomu neuškodilo. Pravidlá sa ohýbajú, hranice posúvajú, spoločnosť prekračuje stále nové a nové Rubikony. Stráca citlivosť. Akceptuje situácie a správanie, ktoré by mala odsudzovať. Normou sa stáva to, čo by malo byť porušením spoločenských pravidiel.
Jeden známy mi raz rozprával, ako na dovolenke v Švajčiarsku neodhodil ani jeden ohorok z cigarety na zem. „Tam by som si to nedovolil, tam to nie je ako na Slovensku.“
Sila spoločnosti je veľká. V Švajčiarsku sa nehádžu ohorky z cigariet na zem a v Nórsku dokážu existovať samoobslužné obchody bez personálu, v ktorých si vezmeš tovar a peniaze nechávaš v pokladničke na stolíku. Fungujú práve vďaka spoločnosti, ktorá má pevne nastavené svoje písané a nepísané pravidlá a aj vďaka tomu sa vedia jej členovia na seba spoľahnúť.
Tak začnime od seba. Žime tak, ako by asi žil človek v spoločnosti, ktorá funguje tak, ako by sme si priali. Keď nás bude dosť, tá spoločnosť sa možno raz stane realitou.
