„Ako to zvláda?“ pýtajú sa všetci. „Neplače?“
Škôlka sa stala témou všetkých rozhovorov.
Jedni sa Emke prihovárajú s prehnaným optimizmom a entuziazmom.
„To je úžasné, že už chodíš do škôlky! Jednoducho skvelé! Nájdeš si tam kamarátov, budeš sa tam hrať. Už je z teba naozaj veľké dievča a všetci sa z toho veľmi tešíme.“
Emka na takéto vyhlásenia reaguje s nepochopením. Je zjavné, že jej sa pobyt v škôlke nezdá byť až taký úžasný a skvelý. Radšej by bola doma s mamou.
„No rozprávaj,“ pobádajú ju. „Čo tam robíte, aké hračky tam máte, akých máš kamarátov?“
Emka o škôlke nechce rozprávať. Prekvapivo zručne odvedie tému rozhovoru na inú tému.
Druhá skupina nás obe ľutuje.
„Joj chúďa Emka. Tá si na tú škôlku možno nikdy nezvykne. Moje deti tiež plakali - každý deň až kým nešli do školy. A ja som plakala s nimi. Možno si ju ešte mala nechať doma...“
A v Emke ešte znásobia pocity neistoty a smútku.
Prvé dni v škôlke veru neboli ľahké.
„Aj plače?“ pýtajú sa všetci.
Akoby to, že dieťa plače, bolo prejavom nejakého veľkého neúspechu.
Tento postoj je nákazlivý. Aj ja sa často prichytím pri tom, že ráno v šatni nenápadne kontrolujem tváre Emkinich spolužiakov a hľadám náznaky plaču. Prečo oni neplačú a Emka áno? Robíme niečo zle?
A pritom, keď sa na to pozriem racionálne, vôbec sa nečudujem, že moja dcéra plače. Doma jej bolo dobre. A teraz, po takmer štyroch rokoch s mamou, má skoro vstávať, byť celé dni s neznámymi deťmi a učiteľkou, dodržiavať nové pravidlá, jesť neznáme jedlá. Je celkom prirodzené, že je neistá a smutná. A keď je smutná, je dobré že plače.
„Veď mne je tam aj celkom dobre,“ povie mi poobede. „Ale je mi smutno za tebou. Nemohla by si byť moja učiteľka?“
Životné zmeny sú náročné. Aj pre nás dospelých. Aj my cítime nervozitu, potíme sa, alebo nás bolí brucho. Tak prečo očakávame, že malé dieťa to zvládne celkom bez problémov?
„Viem, že je to pre teba ťažké,“ hovorím Emke. „Ale časom si zvykneš.“
Snažím sa nezľahčovať celú situáciu a nevykresľovať materskú školu ako raj na zemi, no na druhej strane zdôrazňovať, že je to niečo, čím si prejde každé dieťa.
„Je úplne normálne, že na začiatku sa ti v škôlke až tak nepáči. Ale patrí to k životu. Naučiť sa vychádzať s ostatnými ľuďmi, dodržiavať pravidlá, pripraviť sa na školu. Aby si si raz mohla nájsť takú prácu, ktorá ťa bude baviť.“
Chcem svojej dcére ukázať, že nie je jediná, kto životné zmeny nevíta s nadšením a radosťou.
„Keď som nastúpila do práce, tiež sa mi tam na začiatku nepáčilo. Nikoho som nepoznala, nevedela som, čo a ako robiť. Najradšej by som tam po týždni prestala chodiť. No keď som to tam lepšie spoznala, zistila som, že sa tam všeličo zaujímavé naučím a že moji kolegovia sú vlastne veľkí sympaťáci. Teraz sú z nich moji kamaráti.“
Emka ma počúva, no aj tak každé ráno vyjednáva a plače. Snažím sa byť chápavá a láskavá a nebrať plač ako svoje zlyhanie. Zmeny bývajú ťažké a jediným liekom je trpezlivosť a čas.
