Politicky určite. Dve skupiny ľudí s rozdielnou verziou pravdy. Čiernou a bielou. Šedá zóna uprostred takmer neexistuje. Nie je ťažké zistiť, kto je v rovnakej skupine ako ty. Dve paralelné reality sú tak odlišné, že často stačí jedna veta a človek na druhej strane debaty sa hneď prezradí. Malá zmienka o korupcii, o vojne na Ukrajine či spôsobe využitia verejných financií. Po nej rýchly sken výrazu tváre, reakcie verbálnej aj nevypovedanej. Je to test. Test, či sme politicky spolu alebo proti sebe. A v prípade nesúladu, okamžité prehodnocovanie, čo spôsobí ďalšie nasmerovanie rozhovoru do politických vôd.
Lebo pravda je taká, že hoci politicky sme rozdelení, celkovo – hodnotovo a ľudsky, často vôbec nie. Voliči koalície a opozície, to nie sú dve skupiny, z ktorých jedna zahŕňa ľudí zákerných, nevzdelaných, pomstychtivých a druhá rozhľadených, empatických, šikovných. Politické názory bývajú ostro ohraničené. Ostatné kvality a charakteristiky jednotlivých osobností sa prelievajú medzi oboma skupinami.
Už viackrát sa mi stalo, že ma reakcia na testovaciu vetu prekvapila. Opačný politický názor odhalili ľudia, od ktorých by som to nečakala. Staršia generácia, ktorá predsa aj nás vychovala k hodnotám, ktoré teraz vyznávame- slušnosti, tolerancii, odsúdeniu násilia, spravodlivosti. A vyznávajú ich dodnes, no akosi nepochopiteľne ich v ich očiach stelesňujú presne opační politici, ako v tých mojich. Kolegovia, lekári, často takí, ktorých odbornosť, logické myslenie a ochotu pomôcť my mladší obdivujeme. A predsa, v politike im logicky vyznieva čosi celkom opačné ako mne. Dobrí kamaráti, takí, ktorým možno v núdzi zavolať, s ktorými sa dá dlho do večera diskutovať na všakovaké témy. Okrem politiky.
Nie sú to ľudia, ktorí z prehnitého systému ťažia, ani mu nefandia.
Niekedy je problém, že títo ľudia sa jednoducho o politiku nezaujímajú. Prekvapená zisťujem, že nepoznajú mená ministrov, nevedia, ktorá politická funkcia má aké právomoci. Netušia o kauzách, o ktorých z môjho pohľadu musel počuť naozaj každý. Vo voľbách sa rozhodujú na základe pocitu, odporúčania alebo krátkeho spotu, ktorý na nich kdesi vyskočil. Vedia, že so súčasnou vládou nie sú spokojní, no boja sa päťdesiatich pohlaví a tak sa otáčajú k antisystému.
Iní uviazli v bubline dezinformácií. Mali ste už v ruke telefón niekoho z „druhej strany“? V tomto ekosystéme naozaj človek nadobudne presvedčenie, že všetko je úplne inak. Klasické stránky a informačné kanály, z ktorých čerpám informácie ja, akoby neexistovali. Naopak, zisťujem o existencii obrovského množstva „médií“, ktoré jednohlasne ponúkajú na dianie okolo nás úplne iný pohľad. Človek ľahko nadobudne presvedčenie, že informácia získaná z toľkých rozličných zdrojov predsa nemôže byť klamlivá. A možno aj, že objavom alternatívnych zdrojov informácií prekukol nejaké veľké sprisahanie, ktoré časť spoločnosti sledujúca „obyčajné médiá“ nevidí.
A tak testovaciu vetu používam dosť často. Keď nájdem parťáka na hlbší rozhovor o politike, poteším sa. Keď je to opačne, mám niekoľko milisekúnd na rozhodnutie, či mi to za to stojí. Už veľakrát som sa presvedčila o tom, že politické presvedčenie má v súčasnosti až prvky náboženstva. Je založené na stanoviskách a pravdách, o ktorých sa nepochybuje, a ktorých pravdivosť sa nedá vyvrátiť racionálnymi argumentmi.
Preto som momentálne vo väčšine rozhovorov s ľuďmi, s ktorými ma spája všetko okrem politiky, zástancom zaradenia spiatočky. Hovorím si, že kamikadze misia s cieľom pretiahnuť niekoho na moju stranu, povedie len k zbytočnej hádke a takéto hádky povedú k tomu, že to naše Slovensko napokon naozaj rozdelené bude- nielen politicky, ale aj celkovo.
No na druhej strane ma stále viac trápi myšlienka, či týmto svojim postojom nedopomáham k postupnému úpadku Slovenska. Možno by som nemala po testovacej otázke spätkovať. Možno by som niekomu otvorila oči.
Ten deň zatiaľ neprišiel. No ktovie, možno raz bude potrebné, aby prišiel.
