Niektoré ma pobavia. Mamina prečo vetráme, keď je vonku toľko bacilov, že tam musíme nosiť respirátor? Alebo: A ten Jež(iš)ko nám darčeky donesie na pichliačoch?
Niektoré ma rozčúlia. Obzvlášť tie, ktoré sa opakujú stále dookola. Je už hotová večera? A teraz? Prečo ešte nie?
Niektoré odhalia, koľko toho neviem. Ako sa stavajú koľajnice? Kam odvážajú pokosenú trávu? Pracujú bankári aj v noci?
A sú aj také, ktoré ma zaskočia a uvedú do rozpakov. Mamina, čo sa stane, keď zomriem? Ako sa dieťa dostane z maminho bruška na svet? Prečo chlapci cikajú inak ako dievčatá? Ako nám sliepka dá kuracie mäso? Pri takýchto otázkach zahabkám, dlho mlčím a usilovne premýšľam, ako odpovedať.
Už len to samotné, ako dlho váham s odpoveďou, ma núti váhať ešte dlhšie. Pátram po správnej odpovedi. Aby raz Emka pri podobných otázkach nemusela mlčať rovnako dlho ako teraz ja.
Cítim sa trápne, že o niektorých témach nedokážem hovoriť s takou ľahkosťou, ako by som si priala. Hoci viem, že sú súčasťou života a že moje rozpaky sú celkom neopodstatnené. Veď sme to len my ľudia, ktorí určili, že niektoré témy sú tabu. A učíme to generáciu za generáciou.
U nás doma bol aj obyčajný bozk v seriáli dôvodom na zakrývanie očí a o menštruácii sa hovorilo ako o „ženských záležitostiach“. Stará mama mi tvrdila, že deti sa rodia cez pupok. Vianočný kapor vraj tesne pred večerou odplával do jazera a podobne ako jeho osud, bolo pred nami zatajených aj niekoľko ďalších bolestných javov. Niektoré informácie k nám deťom cez rodičovský filter prechádzali vo veľmi okresanej podobe.
Nečudujem sa tomu. Každý rodič má tendenciu svoje deti chrániť. Niekedy je realita príliš nepekná a vtedy aj mne na jazyk automaticky naskakujú zjemňujúce klamstvá. Nie je to stvorenie príliš drobné a krehké na to, aby sa dozvedelo, že so životom je spojená aj bolesť, nespravodlivosť a krutá surovosť?
O iných témach zas nedokážem rozprávať prirodzene a bez ostychu kvôli tomu, že sú pre mňa tak trochu tabu dodnes. Možno je to smiešne, no pri vyslovovaní slova vagína, sex, či tampón, sa stále hlboko vo svojom vnútri červenám. A to som dospelá žena, ba dokonca lekárka.
Azda aj preto sa tak snažím, aby u nás žiadne tabu témy neboli. Lebo to, že o niečom nehovoríme, neznamená, že to neexistuje. A my si tým nehovorením len zbytočne komplikujeme život.
Niekto sa hanbí ísť na veľkú potrebu inde ako doma a potom zápasí s problémami so zápchou. Iný nejde s bolesťou semenníka k lekárovi a vypestuje si nádor pokročilého štádia. Niekto nedokáže kričať o pomoc a priznať, že jeho vnútro je roztrhané na kúsky a doženie sám seba až k pokusu o samovraždu. Nevieme, čo povedať umierajúcemu priateľovi, tak sa mu radšej vyhýbame. A ktovie koľko manželstiev sa rozpadlo preto, lebo sa partneri nedokázali porozprávať o tom, čo sa im páči alebo nepáči v intímnom živote.
Prečo o niektorých témach hovoríme celkom bežne a iné sú označené ako nevhodné? Bez problémov sa priznáme, že nás bolí hrdlo, no nie, že trpí naša duša. Detské bábiky majú realisticky vykreslené všetky časti tela, no neexistujúce pohlavné orgány. Keď život prichádza, radostne vyzvedáme detaily, keď končí, odvraciame zrak. Kašeľ aj kýchanie je v poriadku, no grganie či odchádzajúce vetry je zahanbujúce a na smiech.
Nemali by sme byť schopní rozprávať o všetkých častiach, zvukoch a činnostiach spojených s naším telom a životom s rovnakou prirodzenosťou?
Podobne, ako keď sme boli deti.
Deti nevedia, čo je vhodné sa opýtať. A tak sa pýtajú na všetko, čo ich zaujíma.
Ja sa snažím na otázky svojej dcéry odpovedať vždy pravdivo. Veku primerane, ale pravdivo. Keď sa opýta, na čo slúži vložka, vysvetlím jej základy menštruačného cyklu. Keď sa opýta, ako vznikne bábo, poviem jej, že z vajíčka od maminy a spermie od tatina. Nie je zhrozená, znechutená, ani zaskočená. Moju odpoveď príjme ako holý fakt, rovnaký ako každý iný.
A namiesto chichotania sa nad existenciou vagíny, ju zaujíma, či sa dieťa v maternici v takej tme nebojí, alebo čo sa robí s odstrihnutou pupočnou šnúrou.
Alebo celkom konkrétne: „Počuj tatino, aj ty si dal mamine svoju spermiu?“
