Nevyznám sa v sebe. Niekedy dokonca ani neviem, či som šťastná. Darmo zatváram oči a snažím sa precitnúť. Neprichádza to. Jednoducho, stratila som schopnosť načúvať si. Vtedy si predstavím svoj vlastný chvost. Krútil by sa?
Často pozorujem ľudí. Sedím v MHD a pozerám sa im do tvár. Každý z nich má vrásky, ktoré, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, o nich niečo prezrádzajú. Darmo sa pozerajú do zeme. Zbytočne si ráno dali make-up aby zakryli tie hrozné kruhy pod očami. Nemá zmysel aby sa usmievali, keď z ich očí srší žiaľ. Nie je potrebne, aby sa každú chvíľu pozreli na mobil a snažili sa tým vydobyť svoju vlastnú dôležitosť. „A ty, dievča! Vidím na Tebe, že cela žiariš. Tak prečo sa neusmeješ? Nezakričíš to? Ale namiesto toho celá netrpezlivá čakáš a pozeráš sa von oknom?!"
Bojíme sa ukázať čo cítime. Áno. Robí nás to zraniteľnými. Na tvár si nasadíme masku nedotknuteľnosti a žijeme si svoje pocity v hlave. Ale aj tak sa toho nezbavíme, je to v nás. Náš neviditeľný chvost veľký ako celý autobus. Obsahujúci každú chvíľu, ktorá má pre nás zmysel. Našu minulosť, či očakávania. Obavy. Sny, no i obyčajné rozhodovanie sa, aký jogurt si dnes kúpime.
Ale prečo nemáme chvost na to najdôležitejšie? Ktorý by nám ukázal či sme šťastní? Ako veľmi sme šťastní? Začal sa zvŕtať vždy, keď by okolo nás prešiel niekto, koho máme radi?
Ľudia by to asi nechceli, až priveľmi by ukazovali svoje pocity. Ale aj tak si myslím, že by to bolo v mnohom jednoduchšie...
A možno by boli sami prekvapení, kedy im chvost vrti. Respektíve nevrti.
