Denne stretávame stovky ľudí, priala by som si aby môj počítač, volajúci sa mozog, si pamätal všetkých ľudí, čo som kedy stretla, dával by si k nim bodky, počítal ich a zakaždým, keď zbadám toho istého človeka, tak by som vedela kde presne som ho už videla. Avšak ja osobne, nerozpoznám ani moju tetu v autobuse, ak ju tam neočakávam. Asi by sme boli prekvapení ako sme všetci prepojení, ako spolucestujúci vo vlaku, len každý ideme svojim vlastným smerom, časť cesty máme spoločnú časť zdieľame s niekým iným. A naši priatelia? Sú to ti ľudia, ktorí väčšinu cesty idú rovnakým smerom? Sú to tí zaujímaví ľudia, ktorým sa vo vlaku prihovoríme a zaujmú nás natoľko, že hocktorým smerom sa vydaju nedokážeme ich svojim spôsobom opustiť? A posledná otázka: pri priateľstve, záleží na tom, ktorým smerom ideme?
Všetci poznáme tie otrepané frázy o priateľstve „Priateľ je niekto...bla bla bla" sú sladké a aj keď s nimi podvedome súhlasíme, nie vždy sú reálne. Ale keď sa nás niekto spýta KTO je to priateľ, po krátkom zamyslení vyberáme jednu z fráz, ktoré sa nám najviac páčia a odpovieme ňou. Neviem ako vy ale ja predtým, než niekoho nazvem priateľom určíte nerozmýšľam, či spĺňa všetkým-známe citáty o priateľstve.
„Priateľ je niekto..."a ďalej odpovedať nedokážem. Je to niekto, kto ma ma rad, pred ktorým sa nemusím na nič hrať, kto ma pozná a vie čo je vo mne. Je to niekto, pri ktorom môžme byť bez slov bez toho aby nám to pripadalo divné či nepríjemné, s ktorým však tiež dokážeme prerozprávať celu noc a nemusíme sa zamýšľať nad tým čo povedať alebo o čom sa rozprávať. Je to niekto, koho si vážim a svojim spôsobom obdivujem. Je to človek, ktorí kráča svojou vlastnou cestou, ktorá nemusí byť moja, ale keď nevládzem isť po tej mojej, viem že za mnou stoji priateľ, ktorí ma podoprie a potlači dopredu, keď nevládzem. Je to človek, ktorému sa i ja snažím byt všetkým týmto a robím to rada. Možnože na čas naše cesty budú natoľko vzdialene, že sa neuvidíme ani na križovatkách, ani na vlakovej stanici, ale cez to všetko budeme vedieť že je s nami a čo v nás nechal. A keď sa raz stretneme, bude to presne také ako si pamätáme, také „naše".
Neviem, či si ho vyberáme alebo sa nim jednoducho stane, tiež neviem či to cíti aj on tak ako to citim ja, ani neviem ako dlho tu bude, čo viem, je, že nie vždy je to perfektné a veľakrát zabúdame na svoju výnimočnosť. Tie chvíle nikdy niesu na fotkách ani v prvých spomienkach. Sú to chvíle medzi riadkami, o ktorých vieme že tam sú, cez ktoré sa vždy musíme prebojovať a keď náš boj zvládneme, vieme že stal za to. Nakoniec, s každým vzťahom je to takto, len neviem prečo je tých priateľských rozchodov akosi menej. Aj preto sú vzácne, lebo sa nerozchádzame po každej hádke a čo to si vlastne môžme tolerovať. Ďakujem vám, moji priatelia, za všetko.
