Akoby sa každá oblina môjho tela v mysli zdôjnásobila. Pozerám do zrkadla a prestávam vidieť pokroky. Vedomie, že som opäť zhodila 2 kilá tuku a nabrala kilo svalov ma uspokojí len na veľmi krátku dobu. Horšie je porovnávanie s kamarátkami, ktoré majú 45 kíl aj s topánkami. Moja stavba tela mi nikdy nedovolí sa takému vzhľadu, čo i len priblížiť. Vo fitku trávim dve hodiny denne, kedže mám dostatok času a mám ho zadarmo na intrákoch. Vždy pozriem koľko kalórii má sladkosť, ktorú sa práve chystám zjesť. Mojím najväčším strašiakom sa stal jojo efekt.
Počuť dievča, čo má pomaly 0 % tuku v tele, ako hovorí o jej tučnom bruchu, je pre mňa tým najväčším paradoxom. Vtedy si uvedomím, že nie kilá sú naším nepriateľom, ale naša myseľ. Najskôr by sa mal človek milovať taký, aký je , až potom sa môže pustiť do boja so svojou váhou. Dôvodom by určite nemala byť krajšia postava v plavkách, či záujem opačného pohlavia, ale zdravie, lebo ak sa nám nebude zdať, že sme prchavé ciele dosiahli, môžeme podľahnúť dokonca aj depresii.
„Pozri na tú moju šunku, a aký mám krivý nos. Musím skrývať celulitídu pod dlhou sukňou. Aspoň 2 kilá do leta. Chcela by som mať plnšie pery. Mám riedke vlasy. Nemám, čo dať do podprsenky. Som príliš tučná. Trčia mi kosti. Musím schudnúť. Musím pribrať." Vety, ktoré opakujeme stále dookola sú dôkazom toho, že my ženy sme večne nepokojné.