Problémy s cestovaním ma sprevádzajú počas celého štúdia. Niekedy som verila , že tie pohromy pri cestovaní priťahujem svojou karmou, pretože raz počas mojej cesty domov autobus havaroval a cestou do Bratislavy sa pokazil.
Pred dvomi rokmi som sa rozhodla cestovať vlakmi. Považujem to za pohodlnejšie, rýchlejšie a kvôli vyššej študentskej zľave aj lacnejšie. Odvtedy som zažila výluky a s tým spojené presadania na autobusy. Pokazený vlak v tom najväčšom teple. Haváriu, pri ktorej vlak zrazil motorkára. Záchranná akcia dokonca aj s helikoptérou. Kamarátka vyhlásila, že už so mnou radšej necestuje.
Včerajšia dopravná situácia však bola úplne výnimočná. Po tridsiatich minútach cesty ma zo sna prebrali ľudia, ktorí polemizovali o tom ako sa dostanú domov. Vlak stál. Veselý sprievodca pobehoval a všetkým oznamoval informácie o padnutom troleji. Dievča sediace so mnou v kupé dobehlo osobný vlak, ktorý nestihla kvôli meškajúcej mhd. O hodinu sme sa pohli, no radosť z približujúceho sa domova netrvala dlho.
Počula som hlas veselého sprievodcu :“ Poviem vám vtip. Vlak pred nami narazil do auta.“ To nie je vtipné, pomyslela som si. Nakoniec však vysvitlo, že to bola pravda.
Vybitý notebook ma prinútil vyhľadať novší vozeň, kde by bola zásuvka. Myslela som si, že som sa pridala do kupé prvej triedy, kedže tak bolo označené , no prvá trieda tam vraj ani nebola, ako som sa dozvedela od spolucestujúcich. Pokecala som s nimi. Vymenili sme si naše cestovateľské zážitky. Zažartovali sme si o tom, že hádam sa do týždňa dostaneme domov. Na meškajúcich vlakoch sa mi páči to , ako to dokáže ľudí spojiť.
