
Ako roky plynuli jej sen sa ešte prehlboval. Často hľadela na hviezdy. Každá padajúca hviezda si vypočula to isté želanie. Už boli určite unavené z tej obohratej pesničky. Očividne ju mali na háku, no ona si vytrvale opakovala svoje prianie.
Napriek svojej túžbe žila celkom šťastný život. Chodila do školy. Zabávala sa s kamarátkami. Neskôr pracovala pre malú firmu, kam nastúpila netušiac, že malá neskúsená padajúca hviezda sa rozhodla splniť práve jej želanie.
"Založíš, prosim ťa tieto dokumenty," povedal Viktor a Laura sa náhle prebrala zo svojho zasnenia. "Samozrejme," odpovedala pohotovo. Pomaly sa blížila k skrini, keď v tom opäť začula Viktorov hlas: " Počuj, Lu, nechcela by si so mnou zájsť dnes na večeru." Laure skoro od prekvapenia vypadli dokumenty z ruky . " Jasné, pôjdem rada," snažila sa o nonšalantnú odpoveď. "Super, vyzdvihnem ťa o ôsmej."
Laura musela dlho predýchavať toto nečakané pozvanie. Keď prišla domov z práce, bleskovo zavolala svojej najlepšej kamarátke Sandre. Pýtala si dáke rady, aby nebola počas večere taká nervózna. "Určite mu nepovedz, že si ešte nemala známosť. V dvadsaťpäťke je to zvláštne. To by nemusel predýchať," povedala Sandra do telefónu, čo Lu ešte viac rozhodilo.
Večera prebiehala úžasne. Vtipkovali, rozprávali si príhody. Laura sem tam niečo pohotovo prikrášlila. Viktor ju odprevadil až pred bytovku, kde ju pozval do kina.
Nasledovala fáza, ktorá sa nazýva chodenie. Možno v ich veku by sa mohla volať aj inak , ale kedže pre Lauru to bolo všetko nové, mohla to volať ako chcela. Táto šťastná fáza v jej živote trvala takmer rok. Potom Viktora povýšili. Stal sa manažérom zahraničného oddelenia a začal často cestovať na služobné cesty.
Počas služobiek jej neuveriteľne chýbal. V jedno marcové piatkové ráno sa rozhodla,že si urobí výlet do Paríža a zároveň svoju lásku prekvapí. Toto rozhodnutie bolo tým najosudovejšim v jej živote.
Taxík dorazil pred hotel Concorde La Fayette. Laure stuhla krv v žilách pri pohľade, ktorý sa jej naskytol. Viktor vášnivo bozkával blonďatú slečnu. "La Tour Eiffel, je demande, povedala Lu lámanou francúzštinou. Laura nesmelo podávala eurá, viezla sa výťahom, pozerala na upršaný Paríž. Už vtedy vedela, ako to s ňou dopadne. Nepomohol ani let domov. Zúfalo položila batožinu vedľa vchodových dverí jej bytu na desiatom poschodí. Podišla k balkónovým dverám a urobila rozhodnutie , ktoré nás sem dnes všetkých priviedlo.
Možno je to chyba malej padajúcej hviezdy, možno nesprávneho priania, nesprávneho chlapa, či krehkej psychiky. Ako mi to mohla urobiť ? Vedela predsa, že mi čierna nepristane. Hrávali sme sa spolu od malička. Spolu sme snívali počas základky aj gympla. A teraz držím v rukách už len fialový denník. Dala mi ho jej mama, vraj nech sa inšpirujem a poviem pár slov.
A ja nemám v hlave nič iné, len kopu sĺz a vetu : "Daj si pozor na priania ...."