Cesty – ak súvôbec vyasfaltované (v Ugande je takých tuším iba okolo 30 %) sa vyznačujú slušnou zbierkou výmoľova neexistenciou krajníc. Na väčšine ciest je ale najväčšia premávka právena týchto krajniciach.
Občas to vyzerá ako keby celé osadenstvá dedín nerobili nič iné, iba sa popri cestepremiestňovali z miesta na miesto. Mnohé dediny majú najbližší zdroj vodyvzdialený aj niekoľko kilometrov, takže ženy a deti aspoň raz denne absolvujúdlhý pochod popri ceste – s prázdnymi umelohmotmnými bandaskamiv ruke jedným smerom, s plnými na hlave druhým smerom.
Každý deňv týždni býva trh v inej dedine v regióne, nezamestnaní ľudiaz dedín (tých je na ugandskom vidieku 80%), ktorí žijú z toho, čo dopestujúa z dobytka sa svoje maličké prebytky úporne snažia predať (je tojediný zdroj peňazí pre rodinu na nákup oblečenia a ďalších potrebnýchvecí) a čo nepredajú jeden deň na jednom trhu snažia sa predať druhý deňna ďalšom. Takže okrem žien a detí s vodou prúdia popri ceste eštemuži prepravujúci či už na chrbtoch, či bicykloch celú škálu poľnohospodárskychplodín – banány, matoke, cukrová trstina, ananásy atď., alebo kurčatá, kozy,kravy a pod. Ďalej popri cestestretnete veľké skupiny detí smerujúcich do školy, či zo školy, nakoľko niekaždá dedina má svoju školu a deti pochodujú kilometre a kilometre. <>
A na cestes neexistujúcou krajnicou sa pomedzi tento permanentý prúd peších ľudí,cyklistov a dobytka prepletajú autá, autobusy a náklaďáky.O technických kontrolách v Ugande nikto nepočul, limity na počet osôbna jedno auto, či množstvo nákladu či batožiny tiež akosi absentujú. Ľudia,dobytok a tovar sa prepravujú všakovako spoločne ponakladaní na korbáchnákladných áut, vidieť desať a viac-člennú rodinu napakovanú v jednomosobnom aute je celkom bežné – väčšinatakýchto áut má potom kufor naložený tak, že sa nedá zatvoriť.
Prednosť nárýchlejší, väčší a drzejší, jazdí sa rýchlo a agresívne, je normálne,keď chodci uskakujú tesne spred kapoty auta. Pri mojej prvej návšteve Ugandysom niekoľko prvých jázd taxíkom absolvovala so zavretými očami, presvedčená,že na toto sa ja nemôžem ani pozerať, nieto ešte v takej dopravnejsituácii participovať.
Postupne som sapotom naučila aspoň prejsť cez cestu (aj som dokonca zvládla pri prechádzanípozerať vľavo, keďže ako aj v mnohých iných bývalých britských kolóniachaj tu sa jazdí na „opačnej“ strane cesty), k samotnému šoférovaniu stáleďaleko.
Našťastie manželtvrdí, že jeho nacvičené periférne videnie získané z jazdenia naManhattane a následne skúsenosti s agresívnymi slovenským a českýmišoférmi, akých by v New Yorku nenašiel ho na Ugandské cesty celkom dobrepripravili. A ja som zbierala odvahu a plánovala sa snáďk šoférovaniu odhodlať – až do onej pamätnej nehody, keď mala naša – vtedyešte nenarodená dcéra na mále.
Bola som vtedyv dvanástom týždni tehotenstva, staršia dcéra mala rok a pol. Druhédieťa sme ešte neplánovali, ale nie každá antikoncepcia je stopercentná, ja somsa po prvom šoku začala na dieťa tešiť a práve sme sa presúvali doKampaly, druhý deň sme mali letieť domov, nakoľko som chcela aspoň časťtehotenstva stráviť mimo rizika malárie.
Na 350 kilometrovdlhej ceste sa nám pokazilo auto – odišiel prevodový remeň, podarilo sa námzohnať náhradný, celé zháňanie a vyhľadávanie zabralo ale nejaké tie tri- štyri hodinky. Približne 20 kilometrov pred Kampalou sa zotmelo a my sme sarozhodli, že snáď nejako prídeme, nebolo tam veľmi kde ostať, či stráviť noc.
Aby to bolojasné, veľmi veľa šoférov v Afrike odmieta jazdiť po zotmenía majú na to dobrý dôvod. Prúdľudí popri ceste a na ceste po zotmení neustane, ale pokračuje, prepletaťsa medzi nimi v absolútnej tme je náročné, k tomu mnohé autá majúslabé, alebo kľudne aj absolútne nefuknčné svetlá a rozhodne nie každýšofér jazdí pomalšie ak nič nevidí.
My sme sa tedaposledné kilometre plížili pomaly – pomaličky – v kolóne ďalších asi desaťáut. Potom prišla malá klasická nehodička - autá idú v kolóne, prvý musískočiť na brzdu, lebo za zákrutou stojí neosvetlené auto, všetci za ním tieždupnú na brzdu a niektorí neubrzdia... Mali sme oškretý nárazník vpredu ajvzadu, žiadny problém, šoféri vystúpili, škrabance na nárazníkoch skontrolovalia v ceste pokračovali.
Ale šofér autapred nami nás veľmi prosil, aby sme s ním počkali a zápiss policajtami absolvovali, lebo šoféroval úplne novučičké firemné autoa veľmi potreboval mať oficiálny papier na to, že ten zadný nárazníkneoškrel on pri cúvaní z parkoviska, ale že išlo o nehodu.
Tak sme zavolalimiestnu políciu a čakali. Neprišlomi ako dobrý nápad motať sa potme s osemnásťmesačným dieťaťom poneexistujúcej krajnici, tak som sedela v aute. Vystrašenú dcéru somvybrala z autosedačky a posadila si ju na kolená. I prišlozozadu nákladné auto, ktorého šofér naše auto samozrejme videl, ale nemoholpočkať až prejde protiidúci autobus a začal nás obchádzať napriek tomu, žetam nebolo miesto. Takže ako tak sedím v aute s dieťaťom na kolenách,počujem a cítim, ako nám zboku náklaďák odtŕha predný blatník, nárazník a časťmotora a cítim, ako sa naše auto neodvratne sunie do desať metrov hlbokejstrmej priekopy. Nakoniec sme sa do tej priekopy neprevrátili, ale ostalibalancovať na okraji, šofér náklaďáku ani nespomalil a odfrčala manžel s ďalšími ľuďmi, čo postávali okolo priskočili a zasenás naspäť na rovnú cestu vytlačili. Auto ostalo nepojazdné a ja som sasnáď v živote tak nevydesila.
Miestni policajtisa nakoniec dostavili, zápisnicu spísali, dokonca ja odtiahnutie nášho vraku doKampaly zabezpečili a nás odviezol onen šofér nového auta. Kampalu smedosiahli niekedy pred polnocou, tesne po príchode som začala krvácať, tak smeabsolvovali výlet na pohotovosť.
A viete, akoje to so samovoľnými potratmi v prvom trimestri – jediné, čo sa dá robiť,je ležať s nohami hore a dúfať, že dieťa si to rozmyslí. Tak smedruhý deň nikam neleteli, ale strávili týždeň v hoteli, ja s nohamihore a manžel v snahe rozptýliť unudené jedenapolročné dieťa.
Naša mladšiadcéra si za ten týždeň rozmyslela, dnes má dva roky a my sme veľmi radi,že ju máme. Ja som ale už svoj strach nerozchodila a za volant ma tu niktonedostane. Nakoniec, aj tak väčšinu času trávime na ostrove, kde žiadne autánie sú...
