Ale vlastne sanemám veľmi čo čudovať. Pre vidieckeho Uganďana pochádzam prostez rozprávkovo bohatého „muzungulandu“, kde je samozrejmosťou elektrinaa tečúca voda, kde ľudia vlastnia technické zázraky ako vysavače, práčkya počítače, kde skoro každý má auto – a z tohto pohľadu je úplnenepodstatné, či som z americkej, európskej, či bárs aj austrálskej častirozprávkovej krajiny.
A zmazávanienašich drobných rozdielov v rámci západnej kultúry v konfrontáciis rurálnou Ugandou funguje aj na nás. Keď sme s manželom naSlovensku, či v New Yorku, neustále zakopávame o naše drobnérozdiely:
Poznáte to –nikdy ani za svet neviem otvoriť tie čudné americké zámky, neviem si ani zasvet zapamätaťvzorec na prepočet Farenheitov na stupne Celzia, strácam sav míľach, inčoch a galónoch, vždy zas a znova ma privedú doúžasu Američania, ktorí mi oznámia, že ma milujú potom, čo ma poznajú asi päťminút, aj tí, čo sa spýtajú ako sa mám a nečakajú na odpoveď atď...
Manžel na druhejstrane ani po dvoch rokoch pobytu na Slovensku nevedel pochopiť, prečo sau nás ľudia na ulici na seba neusmievajú, prečo sa dvere na byte zaklapnúa nedajú sa zvonka otvoriť, prečo sa u nás šoféruje tak agresívne atď...
Ales príchodom do Afriky naše rozdiely v konfrontácií s miestnoukultúrou jednoducho zmizli a my sme si spoločne zvykali na „africký čas“,podľa ktorého prísť na stretnutie o hodinku-dve neskôr je úplne normálne,život sa nemá „stíhať“ ale nechať plynúť...
Spolu žasneme nadafrickým myslením a kultúrou a vlastne je úplne v poriadku, žez miestneho pohľadu patríme „do jedného vreca“...
Tak somv poslednom čase rezignovala a na otázku, že ako to či ono robíme „unás v Amerike“ dávam s prehľadom odpovede podľa Slovenska –a ono to nakoniec aj tak viac-menej sedí...
