Minulý týždeň smeopätovne zvládali letecký presun do Ugandy s oboma našimi malými pokladmi.Samozrejme, človek robí čo môže, aby udržal dietky pod kontrolou. Naša staršiauž má tri roky a dá sa s ňou dohodnúť, dá sa občas ukecať, občaspodplatiť, občas počúvne aj bez toho. S malou ročnou je to trochukomplikovanejšie, občas kričí a vypnúť sa to nedá. Prvý krátky letz Viedne do Amsterdamu bol v pohode, let z Amsterdamu do Entebbev Ugande trvá sedem a pol hodiny (nie že by som sa sťažovala, taktopriamo sa lieta iba posledných pár rokov, predtým sme ešte prestupovaliv Nairobi). Časť cestujúcich v lietadle vyzerala európsky, časťafricky.
Väčšina Európanovsa na kričiace dieťa mrzuto obzerala a venovala nám pohľady typu „je tovaše dieťa, urobte si s ním niečo“, Afričania nás častovali chápavýmiúsmevmi, prípadne sa snažili decku prihovoriť, či ho zdvihnúť a popestovať.Takto v lietadle mi to celkom dobre padlo.Na druhej stranemi tento africký veľmi tolerantný prístup k deťom nie vždy pripadá takýúžasný. Videla som matku s troma deťmi vo veku asi 6 – 10 rokovv reštaurácii v Kampale, ktorá ich nechala nielen behať po celejreštaurácii, ale aj doslova kradnúť jedlo iným jediacim hosťom z taniera,čo podľa mňa už zďaleka nebolo celkom cool.
Tiež keď sa skorokaždý miestny návštevník nášho komunitného centra snaží zdvihnúťa popestovať moje dieťa – často dokonca bez ohľadu na to, že dotyčnémudieťaťu sa to vôbec nepáči – nič moc. Samozrejme si uvedomujem, že v mojomprípade je tento „útok“ návštevníkov na moje dieťa znásobený aj tým, že ideo takmer jediné biele dieťa na okolí...
Takže asi ostanemnaďalej v vyvíjať snahu o zvládnutie svojich detí v rozumnýchhraniciach sama vo viac európskom štýle. Akurát ľuďom, ktorí sa na mňav lietadle pohoršene pozerajú preto, lebo moje ročné dieťa nedokáže 8hodín ticho sedieť tíško prajem, aby sa im to na ich deťoch vrátilo...
