Na pohotovosti v našom najbližšom meste Kingston urobili rontgenový snímok celkom svižne a ukázali nám stehennú kosť - zlomenú takmer presne v prostriedku. Nemocnica v Kingstone nemá pediatrických ortopédov, ktorí by si trúfali naprávať kosť u tak mladého dieťaťa, takže ju pekne napumpovali morfínom, zimprovizovali dlahu a previezli sanitkou do Albany. Tam sme si do rána počkali na chirurgický tím, aby sme sa dozvedeli, že kosť je priveľmi posunutá na to, aby sa dala jednoducho napraviť a zasádrovať a dcéra musí na nejaký ten týždeň - dva (nakoniec z toho boli tri) do trakcie.
Trakcia znamená, že jej tesne nad kolenom chirurgicky zaviedli cez kosť dlhú skrutku, za ktorej oba trčiace konce vytiahli nohu nad postel a vybalancovali na závaží. Doteraz som niečo takéto videla iba vo filmoch, nikdy nie naživo (a dúfam, že už neuvidím), ale takto sa vraj zlomeniny stehennej kosti bežne liečia.
A strávili sme tak tri týždne. Po prvých troch -štyroch dňoch dcéra prestala kričať od bolesti (kosť sa začala zrastať) a začala sa nudiť. A ja som strávila tri týždne snahou zabaviť a rozptýliť trojročnú ratolesť doslova priviazanú k posteli za nohu. Poznám kreslené seriály na veľkom množstve amerických kanálov, niektoré detské knihy som za tie tri týždne prečítala nahlas toľko krát, že ich viem naspamäť a dcéra tiež. Televízor patrí k štandartnej vybave aj v dvojposteľových izbách, čo je výhodné na zabavenie dieťaťa aspoň na chvíľu a dosť nevýhodné, ak máte spolubývajúceho, ktorý pozerá akčné filmy o druhej ráno...
Pediatrické oddelenie Albany Medical Center, kde sme ležali má rozsiahly personál. Okrem registrovanej sestričky (ktorá má na starosti asi 10 pacientov a je zodpovedná za ošetrovanie a dávkovanie liekov), sa nám každý deň cez izbu premleli assistenti zodpovení za meranie teploty a tlaku (človek, ktorého pracovnou náplňou je každé dve hodiny obísť celé oddelenie s teplomerom a tlakomerom a naťukať zistené údaje do počítača). Okrem upratovačiek každý deň prišli aj špeciálni asistenti na materiál - zisťovať, či potrebujeme posteľné prádlo, nočnú košeľu, plienky či uteráky. Každé ráno sa zastavila expertka na zdravú výživu, aby zistila, či nemáme otázky ohľadom diétnych obmedzení a sociálna pracovníčka, ktorá s nami plánovala, ako sa budeme o dieťa starať, až ju konečne zasádrujú a pustia domov (aj som sa prestala čudovať, že sa vraví, že americké zdravotníctvo je veľmi drahé).
Čo som ale naozaj ocenila, boli dobrovoľníci. Raz za týždeň chodili z izby do izby majitelia so psami, aby sa choré deti mohli pohrať so zvieratkom a dve poobedia v týždni sa zastavila dáma, ktorá robila hudobnú terapiu - rozdala deťom bubny, rumbagule a všakovaké iné nástroje, ktorými sa dalo triasť, či do nich mlátiť, hrala na gitare a spievala. Dcéra to milovala. Občas sa zastavili aj klauni, ale tých sa bála.
Prekvapili ma ale dobrovoľníci, ktorí prišli jednoducho s ponukou, že sa budú s deťmi hrať. Väčšinou mladí študenti, ktorí ašpirujú na medical school. Boli tam päť popoludní v týždni a jednoducho ponúkli znudenému dieťaťu čerstvého partnera na hry a poslali uťahanú mamičku na prechádzku. Tých som milovala ja.
Možnosť zísť dole do parku a bárs si tam na pol hodinu strčiť nohy do fontány urobila divy s mojou únavou a tak potrebnou trpezlivosťou. Nikdy predtým som koncept dobrovoľníkov, ktorí prídu každý deň deťom jednoducho robiť spoločnosť nevidela, ale veľmi som to ocenila.... Máme takých aj u nás?
Mimochodom, po troch týždňoch trakcie a ďalších piatich v takmer celotelovej sádre by sme sa budúci týždeň mali konečne sádry zbaviť. Vraj by sa dcéra mala opäť naučiť chodiť behom pár dní. Držte nám palce...
