Potom počujem pád, škrekot mojej trojročnej ratolesti naberá na intenzite, z ktorej je jasné, že toto už nie je hra, ani malé bebíčko na pofúkanie, ja vyskakujem a predchádzajúce frustrácie mi vyšumia z hlavy.
Zlomená stehenná kosť, tri týždne v nemocnici v trakcii, potom päť týždňov doma v celotelovej sádre. A problémy v inej rovine. Držať za ruku dieťa v bolestiach, ktoré nemôžem zastaviť.
Zrušiť plánovanú cestu na Slovensko. Lacné nerefundovateľné letenky vám nepreplatia. Dajú sa prebookovať - po hodinke, či dvoch strávených na telefóne s customer service zamestnancami a za prebookovacie poplatky, ktoré takmer dosahujú cenu novej letenky.
Oželieť prácu, ktorú som konečne našla po štyroch mesiacoch frustrujúceho hľadania v krízovej ekonomike. Poslaný životopis, interview, potom - konečne - pracovná ponuka. Nemôžem nastúpiť v deň kedy dcéru sádrujú v plnej narkóze, navrhujem o týždeň neskôr. Zamestnávateľ najprv akceptuje, na druhý deň mi posiela mail, že nemôže čakať a ponúkol prácu menej kvalifikovanému uchádzačovi, ktorý ale môže nastúpiť o týždeň skôr. Very sorry about your daughter.
Po odstránení sádry pomaly a bolestivo učiť dcéru opätovne chodiť a prestať používať plienky. Bola som neskutočne hrdá na jej prvé kroky minulý týždeň. Na to, že chce a môže zasa chodiť do škôlky.
Dnes ráno ma o 6:15 zobudil škrekot. Dcéry tentoraz pre zmenu bojujú o figúrku záchranára Diega. O minútu stoja nado mnou a obe naraz sa mi snažia vysvetliť, že práve teraz v tomto momente majú na figúrku oprávnený nárok. V piatok, keď bolo treba ísť do škôlky, som ich dávno po siedmej nemohla zobudť. Samozrejme, že v nedeľu, kedy by sme mohli spať budú škriekať už na svitaní.
Nadýchla som sa na frustrovaný preslov a vtedy mi to došlo. Keď je boj mojich dcér o hračku skoro ráno momentálne môj najväčší problém, tak to je vlastne dobre, nie?
