Keď môj americký – vtedy ešte budúci manžel zmienil nutnosť nákupu tejto položky, najprv som si myslela, že to nemôže myslieť vážne. Keď som zistila že áno, okamžite som ho začala presviedčať, že by bolo lepšie ísť za tie peniaze povedzme na výlet do Mexika, než vrážať do niečoho takéhoto. Pripadalo mi to vtedy ako oveľa lepší nápad.
Dosiahla som svoje, precestovali sme kus Mexika aj Guatemaly, romanticky sa s prsteňom v hodnote 10 USD zasnúbili na jednej zo zrúcanín v mayskom meste Tikal v Guatemale a radostne sa neskôr zosobášili – tiež bez prsteňa.
Zhruba rok po svadbe sa ale manžel k otázke prsteňa vrátil. Že si ma váži a má ma rád, že má pocit, že mi predsa len chce nejaký ten diamant kúpiť... Tak sme strávili čas hľadaním a zháňaním – nebudeme predsa riskovať, že takýmto nákupom podporíme vojnový konflikt v niekorej africkej krajine, dali sme si teda zo zháňaním a zaplatili vyššiu cenu za diamant vyťažený na severe Kanady (alebo skôr úmerne vyššej cene týchto diamantov znížili veľkosť kameňa, ktorý sme si mohli dovoliť).
A odvtedy svoj prsteň hrdo nosím. Ale nedávno som si prečítala čosi z histórie manželských zvykov a dozvedela som sa že:
„Podľa zákonov germánskych kmeňov bolo manželstvo odchodnou dohodou medzi ženíchom a nevestiným otcom – išlo vlastne o predaj nevesty. Symbolom úspešného predaja bol prsteň – taký akýsi preddavok, ktorý ženích dal priamo neveste. Prijatie prsteňa symbolizovalo zasnúbenie. Plná platba „ceny za nevestu“ sa potom realizovala pri „dodávke tovaru“, t.j. svatbe.“ Toto je voľný preklad pasáže z Magnus Hirschfeld Archive for Sexology – http://www2.hu-berlin.de/sexology
Tak to moju romantickú dušičku veľmi nepotešilo... Ale nakoniec, keď sa to tak vezme, dary medzi dvoma ľuďmi majú presne ten symbolický vyýznam, ktorý im dotyční dvaja ľudia dajú a keď môj manžel tvrdí, že mi dal prsteň preto, že si ma váži a má ma rád, nemám dôvod mu neveriť...
