Lekáreň. Stojím v rade a čakám, v duchu si opakujem všetky symptómy; po čase zisťujem, že rad neexistuje a tlačím sa dopredu. Vyhráva silnejší. Rady v Indii neexistujú. Ak nejaký rad aj nedopatrením vznikne, z konca utekáte na začiatok (lakte, krik). V Indii chodia za sebou v rade iba kravy.
Vyhrávam. Chlapec za pultom sa pýta, čo potrebujem. Menujem syptómy, zvracanie, hnačku, teplotu. Chlapec (s trochou fantázie: lekárnik) sa stráca v tme, ranný výpadok elektriny, a vracia sa s dvoma škatuľkami. Z každej vyťahuje lieky, odstrihuje šesť kusov a cenu ťuká do kalkulačky. Platím. Šanca, že dostanem blok sa blíži k šanci na príbalový leták. Doma si lieky podľa názvu kontrolujem na internete. Zvracanie, hnačka, teplota. Snáď.
Nemocnica. Najvyššia inštancia. Sem to z Indov dotiahnu iba najbohatší. A cudzinci. Cudzinci sú bohatí všetci. Chudobnejší Indovia si musia vystačiť s radami z lekárne a liekmi. Najchudobnejší s modlitbami.
Som doprovod a veľmi sa z toho teším. Štátnu nemocnicu o dve ulice ďalej ignorujeme. Ak budem mať v rukách kameru a scenár na horor, možno. Súkromná klinika je od nás hodinu cesty a nie je zadarmo. Lekár vyšetruje, berie krv a kladie otázky. Potom rozmýšľa nad cenou. Z deväťtisíc rupií zjednávame na šesť. V nemocnici.
Som doprovod a veľmi sa z toho teším.
Metro. Po schodoch zostupujeme k vlaku. V polovici schodiska zastavujeme. Vzdialenosť medzi hlavami, rukami a nohami sa znižuje na nevyhnutné minimum. V jednom momente sa dotýkam štyroch rôznych ľudí, každého z inej strany. Natrieskaný koncert bez spevákov a pódia.
Prichádza prvý vlak a koncertová masa sa posúva. Po dvoch minútach prichádza druhý, po štyroch tretí. My sa natlačíme do štvrtého. Vzdialenosť medzi hlavami, rukami a nohami prestáva existovať. Páry čiernych očí sú zapichnuté do troch cudzincov zo všetkých strán. Odvážnejší sa usilujú o dotyk.
Ženský hlas ohlasuje nasledujúcu stanicu a potom niekoľko vtipov. „Please, stay clear of the door", je najlepší. S Brazílcom a Fínom si vymieňame pobavené pohľady, ale páry čiernych očí sa nepridávajú.
Slum. Hrôza.
Tuk-tuk. Zeleno-žlté trojkolesové autíčko. Rikša s motorom. V Delhi sa pokúšajú o metro, ale ak sa naozaj potrebujete niekam dostať, prvou voľbou je tuk-tuk. Zvyšok krajiny bez debaty.
V Bombaji potrebujeme s batožinou prejsť zo stanice do hotela asi desať kilometrov. Priemerná rýchlosť sa v zápche blíži k nule. Spýtať sa šoféra na vodičák je ako pýtať sa v lekárni na blok alebo príbalový leták. Nastupujeme. Traja na sedadlo pre dvoch, jeden k vodičovi, dvaja na operadlo. Hodina cesty nás stojí približne toľko, ako naštartovanie taxíka v Bratislave.
Stojíme na križovatke (moje prvé indické semafory) a čakáme. Okolo tuk-tuku sa zhromažďuje kŕdeľ detí, pavúčie telíčka s veľkými očami a prázdnymi miskami v rukách. Pýtajú jedlo. Možno peniaze. Netuším. Dlaňami búchajú na bakelit tuk-tuku a opakujú vety, ktorým nerozumiem. Snažím sa nepočuť.
