Radovan Potočár
Yankees go home! (desať minút s národniarom)
Nie nahnevaný mladý bitkár, ale taký ten klasický národovec, nahnevaný starý pán, matičiar. Inde než vo vlaku by sme sa naozaj nemali ako stretnúť.
Boli Sme. Zoznam autorových rubrík: Vážne veci, Vlažne vážne, Trochu scesty, Próza, Školy, Esej?, Nezaradené
Nie nahnevaný mladý bitkár, ale taký ten klasický národovec, nahnevaný starý pán, matičiar. Inde než vo vlaku by sme sa naozaj nemali ako stretnúť.
Zvyčajne sa mi to stáva takto: oproti mne sedí mladý revolucionár, rozčúlený dvadsiatnik/tridsiatnik. Rozpráva veľa a rýchlo. Napríklad: „Všetkých vyhnať, stopäťdesiatich. Takto na nich (nejaké dynamické gesto), vidlami! Zmeniť treba oné, systém. Celý je zlý.” Potom sa na chvíľu zarazí a rozosmeje, vidly akože zo žartu, chápeme sa. Chápeme. Som na rade: „A čo bude potom?” Podpásový úder. Spýtať sa, čo sa má diať po vidlách a revolúcii, neodporúčam. Revolucionár sa zamyslí, stíchne, urazí sa.
A štát sa o mňa postará? A kto bude regulovať trh? A minimálna mzda sa nezvýši? A solidarita? Ľudia si zaslúžia odpovede.
Predajcovia. Raz nám v obývačke predvádzali vysávač - domáceho pomocníka za cenu menšieho auta. Pekne sme poďakovali. Poisťováci. Chceli poistiť auto, neskôr spotrebiče, dom a zvieratá. Inokedy život. Jehovisti. Len čo zazvonili, vyšiel som na ulicu a poďakoval. Politici. Tých sme ešte nemali. A potom prišiel Daniel Lipšic, aby griloval hamburgery.
Podať si prihlášku na univerzitu v Bratislave a Brne boli dva celkom odlišné príbehy. Jedni sa naučili na prihláškach čosi privyrobiť, druhí svoj biznisplán fatálne zanedbali. Tušíte už, ktorí sú ktorí? (Dve rôzne školy, dve rôzne mestá. Dve rôzne krajiny.)
Ráno mám namierené do školy a oproti mne kráča chlapec. Taký iný, čudný. Taký, ktorého máte potom celý deň pred očami. Taký, o ktorom túžite napísať. Ruku s kúskom handry si prikladá k nosu, slastne poťahuje a gúľa očami dohora. Ľavá časť tela sa mu nekontrolovateľne chveje. Je o desať osem a o chvíľu zvoní. Kráča do školy? Alebo ide do práce?
Pani Matušáková. Áno, poznáme sa už dlhšie, býva od nás len kúsok. Nastúpila do autobusu a sadla si hneď vedľa. Nepatrilo by sa mlčať. Prebrali sme všetko, čo sa prebrať dalo: koláče, ktoré napiekla, dcéru, od ktorej sa vracia, počasie, Jozefa Iľka, Vianoce, kaprov, kapustnice, dôchodky, darčeky - áno, teta rozpráva pomerne rýchlo - až sa to zvrtlo, či sa nám to páčilo alebo nie, na politiku.
Slovensko je na úrovni diktatúr Južnej Ameriky! Deviati českí lekári, cudzia armáda na našom území, to je akoby šesťdesiaty ôsmy! Treba uznať, že akčný vodca lekárskych odborov vie ako na to. Vzbudiť záujem už dokáže dokonca i bez toho, aby do politikov hádzal biele plášte. A lekári svoje napokon získali. Najprv kvetnato rečnili o fungovaní systému a reformných zmenách. Potom sa téma zúžila na jediný bod. Prostučký boj o prachy.
Po celej Európe začalo byť módnym vykrikovať, že multikulturalizmus zlyhal. Áno, zlyhal. Lepšie povedané, fungovať dokázal iba málokedy a málokde. Prílev cudzincov, uzavreté getá imigrantov, zákazy buriek a minaretov sa nás na Slovensku zatiaľ netýkajú, no multi-kulti je u nás starý známy. Máme s ním dokonca veľmi detailnú skúsenosť. Koniec koncov: Anders Breivik nás vo svojom manifeste pochválil. A nebol to uznávaný sociológ.
Pamätník dargovských hrdinov. Zaujímavé miesto. Dalo by sa písať o i 22 000 Rusoch, ktorí tu položili život. Za zmienku by stálo i 7 týždňov mohutnej vojenskej operácie. Ja však nebudem písať ani o tankoch, ani o vojakoch. Chcem napísať o burine.
Čušať. Čumieť. Čakať. V kríkoch pri hranici treba trpezlivo vyčkať na správny okamih. Možno iba pár minút, možno niekoľko hodín. Strážam na hraniciach sa treba za každú cenu vyhnúť. Útek na druhú stranu sa totiž musí podariť.
Keď nevolíš tak, ako sa mi to hodí, zorganizujem referendum znovu. To je sloboda. Keď si žijem celé roky nad pomery a svoje dlhy pred tebou tajím, dlžoby po mne posplácaš ty. To je solidarita. Keď vraždíš, ale mne sa to hodí, nechám ťa tak. To sú ľudské práva. Zoznámte sa: naše hodnoty!
Padne. Alebo vydrží...? Požičiame. Alebo svoje si nedáme...? Plán B. Alebo drž balónik a hubu....? O eurovaloch, o pôžičkách, o záchranných balíčkoch, o starých dlhoch, o nových dlhoch a budúcich dlhoch sa dnes hovorí veľa. Ale myslieť si, že Európa sa dnes borí „len" s ekonomickými problémami a inak nám to celkom pekne šľape, by bol omyl...
Bolo to v máji 1946. Hoci to môj starý otec ešte nemohol tušiť, práve mal poslednú príležitosť ísť slobodne voliť. Nepremárnil ju a voliť bol. Krúžkoval demokratickú stranu. Ďalších štyridsať rokov už túto možnosť nemal.
O novinách a čitateľoch, o televíziách a divákoch, o politike a voličoch. O bulvarizácii.
Nekorunovaný kráľ marketingu v slovenskej politike to s masami rozhodne vie. Napriek tomu sa aj on párkrát prerátal a zo svojho talentu nevytrieskal všetko. Tri chyby špičkového populistu vo mne utkveli najviac.
Stačilo len pár týždňov novej vlády a už je poznať, že pani premiérka do slovenskej politiky vdýchla čosi neobvyklé. Je to naozaj vôňa novej politickej kultúry? Alebo prízemná snaha preraziť pachy v pozadí?
Pokrok, rozvoj a dominantné postavenie Európy vo svete boli po stáročia výsledkom konkurencie a vzájomného súperenia európskych štátov. Silná Európa predsa nikdy nestála na hromade jednotných, uzmierených štátov, ale jej základom bol presný opak - súperenie európskych mocností. V čase postupujúcej globalizácie a mocností rodiacich sa z populačnej sily rozvojových krajín, však Európa akútne potrebuje iný model. A ako sa ukazuje, súčasný model EÚ stačiť nebude.
Trápna maškaráda. Aspoň tak by sa na prvý pohľad dal označiť poslanecký sľub, ktorý 8. júla zložilo 150 nových či staronových zákonodarcov. V minulosti boli totiž princípy ústavnosti a záujmy občanov to posledné, čo sa niektorí poslanci usilovali hájiť (stačí si spomenúť na prezenčné podpisy pána Rafaja či zákon o výstavbe ciest na cudzom pozemku). Napriek tomu však zložením sľubu nastal symbolický predel medzi starou a novou Národnou radou.