Radovan Potočár
Možno polostrov, možno viac
Po zotmení sa v dedine objavili muži so samopalmi. Partizáni. Dedina stíchla a čo mohlo, zaliezlo dovnútra: netreba na seba upozorňovať. Keď prišli k nám, všetci sme sedeli v kuchyni.
Boli Sme. Zoznam autorových rubrík: Vážne veci, Vlažne vážne, Trochu scesty, Próza, Školy, Esej?, Nezaradené
Po zotmení sa v dedine objavili muži so samopalmi. Partizáni. Dedina stíchla a čo mohlo, zaliezlo dovnútra: netreba na seba upozorňovať. Keď prišli k nám, všetci sme sedeli v kuchyni.
Obkľúčené, izolované. Obliehané zo všetkých strán. V kopcoch nad mestom ostreľovači a ťažké zbrane. V meste vraky aut, horiace domy a telá na chodníkoch. Námet na celovečerný film. Sarajevská realita. Mimochodom, 500 kilometrov od Bratislavy.
Vodné delá? Alebo obušky? Armáda? Rusi? Možno to nevyjde. Možno ich o pár dní vyhodia zo školy. Možno už budú musieť len šepkať, čo dnes skandujú pod tribúnami. Možno z nich spravia nepriateľov štátu. Možno tých pri mikrofónoch posadia do basy. V novembri 1989 moji rodičia stáli na námestí.
Prešiel okolo toho výkladu a zastal. Zamračil sa do chodníka, otočil hlavou dozadu a vrátil sa o tri kroky naspäť. Neveril vlastným očiam. "Chceme slobodné voľby!" Muž prešiel rukou po výklade, áno, bola to pravda, ten papier tam skutočne ktosi nalepil. "Chceme slobodné voľby!" Nemohol tomu uveriť.
Usáma bin Ládin bol zločinec. Je zodpovedný za smrť tisícov ľudí. Tisícom ďalších veľmi ublížil. Trest smrti by si zaslúžil. Zo sveta však neodišiel ako potrestaný zločinec ale ako mučeník, na ktorého spáchali atentát.
Rok 2010 - Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Rok 2011 - Európsky rok dobrovoľníctva. Rok 2013 - Európ... A načo?
"Akékoľvek vojsko je slovensku zbytočné. Tých pár vojakov predsa aj tak nič nezmôže." Potrebuje vôbec Slovensko svoju armádu?
Podobne ako v minulosti i dnes existujú v Európe paralelné svety. Fungujú síce vedľa seba, ale tvária sa, že nevidia jeden na druhý. Dokážeme vyriešiť problémy Rómov na Slovensku či moslimských imigrantov v západnej Európe? Alebo je multikultúrna spoločnosť časovanou bombou?
Dedictví aneb Kurvahoširusijdou - príbeh o sklamaných nádejach, ohnutých chrbtoch a nechcenom dedičstve.
O tom, prečo sa Slováci (ne)hanbia za svoju krajinu.
„Dvadsať rokov sľubujú a kradnú. Komunisti robili pre ľudí,"hlása jeden z bilbordov predvolebnej kampane. Uvedený slogan však pomerne priliehavo pasuje na obdobie spred oných dvadsiatich rokov Celkom postačí ak „dvadsať" prepíšeme na „štyridsať" a ľudí, o ktorých ide, uvedieme do zátvorky. Čo sa však potom za celé dve desaťročia vlastne zmenilo?
December 2009. Dvadsať rokov po skončení „večných čias" sa prechádzam po Paríži so zvláštnym pocitom. Prešiel som stovky kilometrov a nepreskočil jediný ostnatý drôt. Nestrieľala po mne jediná hraničná stráž. Za neprítomnosti ma na Slovensku nikto neodsúdil za nedovolené opustenie vlasti. Dokonca ani brata nemal kto vyhodiť z výšky. A aby toho naozaj nebolo dosť, nemusel som si ani meniť peniaze.
Cítime my, najbohatší ľudia planéty, potrebu pomôcť tým na opačnom konci rebríčka?
„Radovan Karadžič!“ napadlo takmer každému, keď moji rodičia oznamovali, aké meno vybrali pre svoje prvé dieťa. V čase, keď som sa narodil, bol tento srbský zločinec na vrchole slávy a myslím si, že dodnes je asi najsmutnejšie známym Radovanom.