Judenschweine
Z letiska Tel Aviv je do mesta Tel Aviv asi tridsať kilometrov. Je noc. Váš vlak z letiska odchádza práve vo chvíli, keď sa pri okienku pýtate, kedy odchádza. Ďalší vám pôjde o hodinu a pol. Je polnoc. Mierite k taxíkom, sto šesťdesiat šekelov, tridsať päť eur, ďakujete a mierite k autám na parkovisku. Nemáte cestu do Tel Avivu? Skúšate, ale nejde to.
V momente, keď to vzdávate a vraciate sa k vlaku, zastane pred vami auto. Vystúpi z neho ortodoxný žid: dlhá brada, klobúk, vrkôčiky po boku tváre, ortodoxný prototyp. Prihovorí sa vám sám od seba.
Ako prvé sa dozviete, že nevie po anglicky. Potom niekoľkokrát zopakujete Tel Aviv, on prikývne a opakuje, Tel Aviv, Tel Aviv, Tel Aviv. Odrazu máte šancu, že sa do mesta dostanete. Muž na vás vytriešťa oči (naozaj vytriešťa) a ukazuje k autu. Máte pocit, že sa tlmene smeje. Je to presne ten typ, od akého si deti nikdy neberú cukríky a akému dospelí nikdy nesadajú do auta. Nastupujete k nemu. Kým vyštartuje, ponúkne vás žuvačkami.
Ďalej opakujete Tel Aviv, on ďalej prikyvuje, no vám sa postupne ďalej a ďalej viac zdá, že si nerozumiete. Sledujete značky: Tel Aviv, dobre. Komunikujete. Muž hovorí pomaly a zreteľne, má pocit, že slabikovaná hebrejčina je lepšia ako rýchla hebrejčina a vy máte presne rovnaký pocit v angličtine. Predstavujete sa, Dávid, Rado. Neskôr od Dávida zachytíte niekoľko nemeckých slov, ale na otázku či sprechen Sie Deutsch? nereaguje. Nechápete.
Pýta sa vás na adresu v Tel Avive, čítate mu ju z mobilu, no nerozumie. Nocľah ste si našli cez couchsurfing v domácnosti ruského žida na okraji mesta. Jeho meno si nepamätáte, ale číslo ste si pre istotu uložili. Zavoláte mu a telefón podáte Dávidovi. Volajú spolu sto hodín, Dávid sa chvíľu smeje a chvíľu mračí, možno nerozumie. Keď dohovoria, nie ste si istý, či inštrukcie pochopil.
Pochopil. Dorazíte na adresu. Váš hostiteľ vám kýva z balkóna, stojí na ňom v rozopnutej košeli a vám napadne, že keď vystúpite, mohli by ste si vyzliecť bundu. Kým si odopínate pás, Dávid vás chytí/schmatne za ruku. Pobozká ju. Ste v šoku. Reagujete pohotovo a chytáte za ruku aj vy jeho, ťaháte si ju k ústam, áno, cítite sa divne, ale čo sa dá robiť, tak to tu asi chodí, židia si bozkávajú ruky, a pritlačíte si ju k ústam. Dávid je v šoku. V oveľa väčšom, v akom ste boli vy. Vystúpite, s bundou ste si to rozmysleli a nezdržujete sa, kráčate ku svojmu hostiteľovi. Dávid odchádza.
Zoznamujete sa s hostiteľom a rozprávate sa o lete, neskôr o ceste z letiska. Váš hostiteľ povie, že si po telefóne s Dávidom celkom nerozumeli, Dávid používal jidiš, zmes hebrejčiny a nemčiny. Chápavo prikyvujete. Hostiteľ vraví, že podľa toho, čo Dávid povedal, z letiska mieril do Jeruzalemu, presne opačným smerom, letisko leží na ceste medzi Tel Avivom a Jeruzalemom. Teraz neprikyvujete, nerozumiete.
"Pýtal sa ma," vraví hostiteľ, "odkiaľ vás poznám. Ja mu hovorím, že sa nepoznáme, našli sme sa cez couchsurfing, cez internet. To nechápal. Opakoval som mu, že sa nepoznáme a že som vás nikdy nevidel. Z toho si asi vyvodil, že ak u mňa dvaja ľudia prespávajú len tak, musí ísť o niekoho významného. Preto ťa pobozkal. Ortodoxní židia bozkávajú ruky svojim autoritám, otcom, učiteľom, rabínom."
Keď sa zložíte, skontrolujete to na mape: Dávid si kvôli vám spravil šesťdesiatkilometrový výlet. Neskôr si uvedomíte, že Dávida máte radi. U svojho hostiteľa o chvíľu dostanete večeru. Nocľah aj jedlo vám neznámy človek dáva zadarmo (vravím, couchsurfing).
Stopujete do Jeruzalemu. Keď dvíhate ruku na krajnici, máte pocit, že žiadne z tých aut vám určite nezastaví. Po piatich minútach (nepreháňam, naozaj) sedíte v aute do Jeruzalemu a ten pocit sa v Izraeli už nikdy nedostaví.
Yoav, Rado, zoznámite sa. Váš šofér hovorí perfektne po anglicky a kým vám povie, že do osemnástky vyrastal v New Yorku, niekoľkokrát mu jeho angličtinu pochválite. Rozprávate sa o cestovaní. Yoav spomenie Slovak Paradise a Dobšinskú ľadovú jaskyňu. S rodinou cestujú každé leto do hôr v Európe. Vždy inam. Najbližšie majú v pláne Kaukaz. Sú turisti. Bratislavu a Košice si pozreli iba z povinnosti. Ak ste ešte nikdy nezažili skrytú kameru, napadne vám to presne teraz.
Vchádzate do Jeruzalemu. Je piatkový večer, pätnásť minút do sabbathu. Pätnásť minút, nerozumiete, prečo to Yoav zdôrazňuje. Prechádzate cez ortodoxnú Mea She'arim a chápete. Ste jediné auto na svete. Čierne postavy v klobúkoch kráčajú všetky v rovnakom smere, po chodníkoch aj po ceste, v ľavom aj v pravom pruhu, Yoav trúbi a spomaľuje. Zombie. Niektoré z postáv búchajú po hodinkách, pokrikujú po vás a krútia hlavami. Yoav vraví, že zostáva desať minút a vy už začínate chápať. Cítite sa trochu previnilo. Päť minút pred sabbathom odparkujete.
Jeruzalem. Cez sabbath bývate v domácnosti mladých vojakov, nie profesionálnych, ale takmer profesionálnych: na vojnu si odbehli medzi strednou a vysokou školou. To odbehnutie je povinné, muži tri roky, ženy dva. Nefrflú. O niečo neskôr spoznáte ich kamarátky. Ani tie nefrflú. Chvíľami máte pocit, že z vojny sa dokonca všetci tešia (A raz keď sme mali poplach... A vtedy, keď som strážil na hranici...).
Na sabbath obedujete s vojakmi. Starší z nich deň predtým uvaril kóšer slepačiu polievku. Chutí presne ako nekóšer, ale tu ju jedávajú s chlebom a bez cestovín. Sladkastý chlieb vám nechutí, ale k vínu ho natrhali už pred jedlom, chlieb a víno, potom polievka a k nej zvyšok chleba, tradície, takže sa rozhodnete sa, že chlieb vám chutí. Zjete všetko.
Mladší z vojakov sa pýta, prečo ste prišli do Izraela, čosi odpovedáte a on sa chytá témy. Začína od Abraháma. Kým sa najete, prejdete zhruba tretinou dejín a vám stuhne krk: za každou vetou sa uisťuje, či hovorí pravdu, vy netušíte, ale prikyvujete. Po obede si sadnete do kresiel a chvíľu vám ešte číta z kníh na poličke.
Idete vy. Pýta sa na Slovákov a Slovensko. Ste v rozpakoch. Ak by ste išli povedať niečo zmysluplné, začali by ste niekoľko storočí po tom, kde on skončil. Vojak vás zachráni. Pýta sa na Havla, krstným menom si nie je istý, ale má k nemu pár otázok. Snažíte sa pôsobiť presvedčivo, nie, vôbec nie ste zaskočený a áno, o Havlovi viete, samozrejme, úplne všetko.
Ďalšia téma. Vojak sa vás pýta na extrémistov a vy spomeniete Kotlebu. Nepočul o ňom. Keď mu o županovi začnete hovoriť, prikyvuje viac, ako by ste si želali.
Na druhý deň idú chalani do práce, nedeľa, začiatok týždňa, vám požičajú mapu mesta, uvidíte sa večer. Poďakujete, idete. Vonku je namiesto takmertridsiatok z Tel Avivu okolo desať stupňov, fúka a prší. Ste v meste 800 metrov nad hladinou mora. Nemáte nič do dažďa ani do zimy, išli ste do Izraela a viete o ňom všetko, nie ste debil, nebudete si baliť dáždnik ani pulóvre. Navlečiete si tričká (všetky), bundu a idete do múzea.
Kráčate do Yad Vashem múzea holokaustu. Vstup do múzea je zdarma. Pred budovou obchádzate autobusy s americkými turistami a tesne pred vchodom to na vás príde: pocit, ktorý sa dostavuje pred filmami o koncentrákoch alebo Hitlerovi, presne ten cynický pocit, podľa ktorého sa k holokaustu nedá povedať nič nové, len opakovať, zahrať na emócie a opakovať. Prejde vás to, hneď ako vojdete. Viete, že Yad Vashem jedného dňa otvoríte aj v Banskej Bystrici.
Vo všetkých priestoroch je fotiť zakázané. Nasledujúca fotka neexistuje.
one museum
O dva dni neskôr sedíte v autobuse, v Jeruzaleme už neprší, ale vy pokračujete do Palestíny. Poteší vás, že na izraelských autobusoch nezbankrotujete (slovenské ceny) a máte v nich wifi. Nepoteší vás, že lístky sa predávajú cez stránku v hebrejčine.
V autobuse sa budete venovať viac mobilu ako oknu, hranicu s Palestínou však neprehliadnete. Kontroly existujú iba pre ceste naspäť, ale keď autobus spomalí a prechádza cez medzeru v osemmetrovom múre, máte pocit, že všetci vojaci na ceste sa cez okno pozerajú len na vás. Nepozerajú, pokračujete.
Na druhej strane vás miestni presviedčajú, že ste neprišli z Izraela do Palestíny, ale z Palestíny do Palestíny, Palestína tam, Palestína tu, hranica neexistuje, osemmetrový kus betónu je v skutočnosti oázou umenia, Banksy na každom kroku. Aha:
Na ďalších ešte nájdete To exist is to resist a ďalšie existenčné pravdy a ďalšie slogany a ďalšie obrázky. Obrázok starého muža v jarmulke. Judenschwein, vysvetlené pod ním. Nápis je malý a slabo preškrtnutý, ale všimnete si ho. Napísali to zarážajúco správne.
Prečítajte si tiež: Desať viet o Nemcoch
Teroristi
Ramallah. Ste v hlavom meste Palestíny, ktoré je hlavné možno len preto, že v ňom žil Arafat a že ho v ňom pochovali. Pozriete si jeho hrob, čakáte mauzóleum, Lenina v arafatke, ale budete sklamaný. Dokonca tak, že si ho ani neodfotíte, aha:
Spíte u mladého Palestínca Sultana. Nechcete mu uveriť hneď niekoľko vecí. Najprv, že sa naozaj volá Sultan. Potom vám rozpráva o Slovensku, o Bratislave a Tata mountains. Nie ste si istý, či to R naozaj prehĺta alebo ráčkuje, dva dni nám v Tata pršalo, áno, prehĺta, Tata. Ukáže vám fotku z Lomnického štítu a nalomí vás.
Vysvitne, že Sultan bol za svoj život už všade. Pracuje pre organizáciu, ktorá sa zaoberá Palestínou, rieši izraelsko-palestínsky konflikt a svojich členov vysiela na konferencie. Najbližšie bude Sultan o Palestíne prednášať v Berlíne. Ak sa konflikt v dohľadnej dobe náhodou vyrieši, jeho organizácia určite podá protest.
Sultan je liberál a opakuje vám to každých päť minút. Keď sa mu zdá, že neveríte, dolieva vám veľmi zlú tequilu. Liberál rozpráva o konferenciách a cestovaní, o Amerike a Európe, potom znova o Amerike a znova o Tate a Bratislave, ale nachytáte ho. Spýtate sa na Tel Aviv (hodina cesty od vášho stola), tam nikdy nebol, nie, on lieta z Ománu, z Jordánska, z Tel Avivu Palestíncov nepustia, sú teroristi. Ale bol v Jeruzaleme, veľakrát. Priepustku dostal zakaždým, keď o ňu požiadal. Presne tak to povedal, priepustku. Neveríte mu.
Vracia sa k téme, Amerika, Európa, Bratislava, Tata, liberál, všetko. Na konci pochopíte, že Sultan je typom človeka, ktorý všetko videl a všade bol. Kde nebol, tam sa chystá.
V miestom Stars&Bucks si na druhý deň v Ram&Allahu ešte zájdete so Sultanom na kávu, a uvedomujete si, že žiaden Sultan vás už nikdy na kávu nevezme.
Po káve idete na juh. Váš minibus sa zo zastávky pohne, keď sa vás na sedadlách nazbiera sedem. Na hranici s Izraelom si vystúpite, vy a vaša kamarátka cestujete s teroristami, kontrolujú aj vás, pas, ruksak a pokračujete. Palestínsky minibus už wifi nemá. Cez okno sa stávate odborníkom na púšte a polopúšte.
Ďalšia cesta a ďalšia hranica. Bývanie v Eilate (mesto na konci izraelského cípika) si nenájdete. Keď ale zistíte, že hneď niekoľko možností máte v susednom jordánskom meste a že to jordánske mesto leží od Eilatu podľa mapy dva kilometre, poviete si, že zájdete tam. Poviete si zle.
Prídete do Eilatu a kontrolujete to hneď na prvom internete. Google maps: Eilat - Aqaba. Sorry, we could not calculate directions from Eilat, Israel to Aqaba, Jordan. Pozeráte sa na tú mapu lepšie: z Eilatu do Aqaby cesta neexistuje. Keď zdvihnete pohľad od mobilu, Aqabu vidíte jasne, je to mesto cez záliv, viete v ňom rozlíšiť domy aj autá. Doma si to neskôr (práve teraz) kontrolujete na Google maps opäť. Tá cesta tam stále nie je.
Ignorujete mobil a poviete si, že dva kilometre sú dva kilometre, hranica sa tu niekde prejsť dá, povedal vám to váš známy a váš známy je viac ako nejaká aplikácia, znovu ten istý pocit, nie ste debil, to mesto vidíte pred sebou, stačí ísť. Kráčate smerom k Aqabe.
Keď si uvedomíte, že nemáte predstavu, kde je hraničný prechod, začnete sa pýtať okoloidúcich. Prvý okoloidúci je vojak. Pýtate sa a vojak odpovedá, že netuší. Netuším, kde je hraničný prechod, povie vám. Netuším, kde je Jordánsko, netuším, čo je Aqaba, hovorí ďalej, používa presne tieto slová, netuším, netuším, netuším a vy netušíte, či sa máte jeho humoru zasmiať.
Dokráčate na koniec Eilatu (mesto sa končí spôsobom, že hlavná ulica ústi do púšte, desaťposchodový hotel, meter chodníka, ďalej púšť) a zastanete. Dva kilometre medzi mestami v polovici pretína plot. Posledný okoloidúci, civilný okoloidúci (pretože necivilným sa odteraz začínate vyhýbať) na ulici je mladá žena a vy si myslíte, že vám pomôže, ale vaša nádej sa na vás pozrie ako na blázna a povie, nech nikam nejdete a nepribližujete sa k plotu, lebo vám ublížia. They'll shoot you down, povedala presne.
Od tohto momentu sa začínate cítiť ako americký turista, ktorý sa pýta, či môže strčiť hlavu do úst anakonde a odfotiť sa na novú profilovku, takže od mladej okoloidúcej sa chcete čo najskôr vzdialiť. Navyše tak podľa všetkého aj vyzeráte a mladá okoloidúca sa vzďaľuje sama.
Zastavíte si taxík. Poprosíte k hraničnému prechodu, ukáže sa, že leží asi päť kilometrov vo vnútrozemí, ale zavezú vás k nemu. Za opustenie Izraela platíte poplatok. O dva dni neskôr za opustenie Jordánska ďalší. Na hraniciach a taxíkoch miniete asi milión, takže dve couchsurfingové noci v Aqabe vás budú stáť toľko, akoby ste ich strávili v desaťposchodovom hoteli, okolo ktorého ste v Eilate išli. Na upokojenie si poviete, že šetriť sa musí, nech to stojí, čo to stojí. Výlety do susedných štátov z Izraela ale budete v budúcnosti podvedome obmedzovať.
Aqaba. Zoznámite sa so svojím novým hostiteľom, Rado, Mohammed, nijaký Sultan, ale obyčajný, tuctový Mohammed. Rado tuctový nie je. Kým Mohammeda naučíte vysloviť Aldo, svoje meno vyslabikujete stokrát.
Mohammed medzitým vyfajčí sto cigariet. Postupne v jeho byte napočítate sedem popolníkov, ale keď Mohammedovi poviete, že fajčí naozaj veľa (poviete mu to nevyčítavo, pri pive, pri cigarete, chápeme sa), odbije vás s tým, že je Arab. O čosi neskôr prídete na ďalšie dva popolníky v jeho aute. Dokopy deväť.
Mohammed veľa jazdí, možno pracovne, to sa nedozviete, na jeho prácu sa nikdy nespýtate. Povie vám, že prešiel skoro celé Jordánsko a celú Palestínu, všetko, Haifu, Tel Aviv, Jeruzalem, Beer Shevu, všetko. Prikyvujete, tie mestá poznáte, práve ste z Palestíny prišli. Tel Aviv, najväčšie palestínske mesto, tam ste pristáli, áno, Palestína.
Dva najbližšie dni Izrael nebude existovať, ale zvyknete si.
V sobotu miniete na hranici zvyšok svojho majetku a zvyšok dopoludnia. Každému z colníkov je jasné, že ste práve strávili dva dni vo výcvikovom tábore, ale keď vylúčia možnosť, že máte k telu pripevnených niekoľko kíl výbušniny, pustia vás. Taxík.
Rozprávate sa so šoférom. Hoci nemáte tému, o počasí sa na juhu nedá a o politike neviete, do rozhovoru sa nútite, musíte, cítite sa previnilo: kvôli vám šoféruje auto uprostred sabbathu. Taxikárovi sa váš záujem páči a vykladá vám všetko o Eilate, smeje sa a gestikuluje viac, ako by ste si priali (volant). Krátko pred katarziou príde bod obratu: váš šofér je kresťan. A aj o Aqabe by vám vedel porozprávať. V nedeľu tam ide na omšu, jediný kostol vo vesmíre púšť - Eilat - púšť - Aqaba - púšť majú v Aqabe. V podstate cez tú hranicu chodí každú nedeľu, hovorí akoby si to uvedomil práve teraz, pred vami.
Z Eilatu stopujete naspäť na sever.
(Jaj, a ešte práve teraz o sebe zistíte, že čím menej niečomu veríte, tým viacej prikyvujete.)
Džízus. Šalom!
Kým prídete do Betlehemu, znovu prekročíte hranicu Izrael - Palestína, konkrétne jej softcorovú verziu, pretože v skutočnosti cestujete z Palestíny do Palestíny, ako vám vysvetlil Mohammed a Izrael začne existovať až pri ceste naspäť (čo máte v kufri? batožina? pas?). Krátko po príchode zažijete nostalgiu za Ramallahom a niečo si v miestnom Star'n'Bucks určite dáte. Krátke déjà vu z Ram&Allahu, káva je skvelá, ide o kombináciu turka a espressa.
Kalich trpkosti dopíjate na námestí medzi Kostolom narodenia a Omarovou mešitou, áno Ježiško sa narodil niekde tu, buď bližšie ku kostolnej veži alebo k minaretu, kdesi v týchto miestach. Kým kelímok zahodíte, niekoľkokrát prikývnete na Dzień dobry, mój przyjacielu! od vašich nových arabských priateľov a každého z obchodníkov ubezpečíte, že zlotý za šekely zameniť naozaj nepotrebujete. Každého osobitne.
Predierate sa uličkou upchatou prihrbenými Polkami a Ruskami, viete, že robíte chybu, vytŕčate, Polky a Rusky kráčajú aspoň v zákryte, Dzień dobry dostávate sprava aj zľava a v priebehu jednej minúty odmietate niekoľko ružencov od arabských predavačiek, ružencový prsteň, kríž, tŕňovú korunu, kebab, kadidlo, sutanu (zľaknete sa), plastovú helikoptéru, šiltovku Jeruzalem, drevený Betlehem, ikonu, pečenú kukuricu, tričko I love Betlehem, myrhu a Turínske plátno. Odoláte.
Business plán mladých moslimov v dielni na Ježiškov a Betlehemy vás nalomí, ale zvládnete odísť bez sošky. Poza Discount Shop Alleluia sa dostanete do bočnej uličky a nekresťansky rýchlo dobehnete na hlavnú výpadovku. Stmieva sa.
Za tmy pokračujete na sever do Galiley. Z posledného úseku si spravíte prechádzku, pretože stopovať v noci do kibutzu je ako stopovať z Eilatu do Aqaby. Autobus sci-fi. Chalan, u ktorého nocujete, žije v dedinke postavenej v päťdesiatych rokoch. Spíte v päťdesiatych rokoch. Je to škola v prírode, papundeklové domčeky nalepené jeden vedľa druhého, tábor. Stredom dediny je kompostovisko.
Na druhý deň z tej dediny znovu kráčate: autobus vám ešte stále pripadá ako sci-fi. Keď natrafíte na zastávku, ignorujete ju, pretože sa odrazu ocitnete medzi autobusmi (autobusmi, autobusmi, autobusmi). Vystupujú z nich buď prihrbené Polky alebo prihrbené Rusky alebo černošky. Iné možnosti neexistujú. Polky a Rusky sa vám pletú, ale černoškami ste si istý. Prihovoríte sa im. Sú z Alabamy. Je jasné, že ešte pred chvíľou v autobuse spievali gospel. Vysvetlia vám, že ste na mieste, kde Jordán vteká do (vyteká z?) Galilejského jazera a Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša. Tvárite sa neprekvapene, nie ste debil, prišli ste sem zámerne. S davom kráčate k rieke.
Prechádzate cez návštevnícke stredisko, zdôrazňujem, návštevnícke stredisko, nie supermarket. Na ceste k brehu rieky a na ceste naspäť si tu môžete kúpiť všetko, čo ste nezohnali v Betleheme. Pekne z regálov, s čiarovým kódom, s cenovkami. Odoláte. Nezlomia vás ani dvojdecové fľaštičku s vodou z Jordánu.
Gospelové černošky odolajú spolu s vami, v návštevníckom centre sa nezdržujú a hrnú sa rovno k rieke. Polky a Rusky sú za vami, nestačia vám ani černoškám.
Pár metrov pred riekou príde vaša posledná šanca. Take a part of the Holy land with you. Prázdne fľaštičky za zlomok ceny. Vodu z Jordánu si naberiete sami. Za tri doláre dostanete fľaštičku na dva a pol deci, ale za päť dolárov trojlitrovú bandasku. Gospelové černošky sú ekonómky. Kupujú bandasky. Polky a Rusky neušetria, vodu si kúpia už v návštevníckom centre a k rieke sa prídu len ovlažiť.
Pri rieke si spomeniete na gospelové ekonómky v Jeruzaleme. Možno tieto, nie ste i istý. V Jeruzaleme ste sa im neprihovorili, nezistili ste, či sú z Alabamy a nevideli ste ani ich autobus, ale keď sa s arabským obchodníkom hádali, či majú za tričko Jeruzalem, ktoré stojí desať šekelov, zaplatiť tridsať alebo tridsaťpäť šekelov, vedeli ste, že sú to ekonómky. Šatkám ste odolali.
Domov sa vraciate bez šatiek a bez a part of the holy land. Vo vačku na bunde nájdete jarmulku. Zabudli ste ju odovzdať v synagóge, ste debil, dostali ste ju pred vstupom a pri východe ste ju nevrátili. Keď pristanete, napadne vám, že domov sa vrátite v jarmulke, dáte si ju na hlavu a vlakom z Budapešti budete cestovať v nej. Sú tri hodiny nadránom a toto je presne ten čas, kedy vám zvyknú napadnúť podobné veci.
Prídete na stanicu Keleti (na osvetlenú stanicu Keleti, oceníte neskôr) a svoj vlak, kontrolujete na tabuli. Viete, že nasledujúce hodiny na stanici nebudete mať na práci nič, takže kontrolujete aj všetky ostatné vlaky. Keď sa otočíte k lavičkám, oproti vám kráča chalan vo vašom veku. Vy v jarmulke, chalan v kapucni. Načasované to mal dokonale. Pozdraví vás, šalom, krátky pohľad a odpľuje si. Idete ďalej. Idete domov. Ste doma.
