Slowakei, Magdeburg
Nedeľa, desať, možno jedenásť hodín. Chlapec si vybral najlukratívnejší čas a najlukratívnejší flek v meste. Sedí/leží/skrúca sa pred vchodom do katedrály nastavený presne tak, aby ho neobišla ani jedna z nemeckých dôchodkýň krivkajúcich na omšu.
Chlapec s plastovým pohárikom na kávu (na mince) sedí v Magdeburgu-Magdeburgu, pretože Magdeburg po všetkých tridsaťročných a svetových vojnách nie je nič viac ako chlapcova katedrála. Predtým, ako sa to medzi katolíkmi a protestantmi rozbehlo, žilo v meste asi 30 000 ľudí. Potom prišlo čosi ako súčasná stredná Afrika a počet obyvateľov klesol na 5 000, neskôr na 500 (áno, z 30 000 na 500, tu naozaj nepreháňam). Z pôvodných budov zostala v meste iba katedrála a podobne z toho Magdeburg vyšiel aj po anglických náletoch v štyridsiatom piatom. Architektonicky mu nepomohlo ani 40 rokov NDR.
Mladý žobrák sa momentálne usiluje, aby vyzeral, že všetkými vojnami sám prešiel, jednu nohu má skrčenú pod sebou tak, akoby ju nemal vôbec, a zvyšné končatiny má vykrútené, pokiaľ mu to dovoľujú kĺby. O stenu kostola opiera kartón popísaný červenou fixkou. Namiesto chorobopisu si pomáha inak: Prosím, pomôžte, prišiel som zo Slovenska. Slowakei napísal veľkým tlačeným a názov krajiny pre istotu aj podčiarkol. Slowakei. Prosím, pomôžte.
Mierim k nemu a prihovorím sa po slovensky. Nereaguje. Skúšam znova. Nič. Možno po všetkých vojnách ohluchol alebo onemel, možno oboje. A možno sa zajtra objaví na inom mieste, s inou krajinou a inými chorobami. Know-how.
Trhovisko, Quedlinburg (voľné pokračovanie Magdeburgu)
Quedlinburg je mestečko tak malé, že niekoľko storočí ho očividne nikomu nenapadlo ani rozstrieľať delami, ani vyhladiť, ani porúcať, ani vypáliť, ani kobercovo zbombardovať. V uličkách je pekne a útulne. Ak by sa ukázalo, že jeho farebné domčeky sú v skutočnosti preliate vrstvou nemeckého marcipánu, nikoho by to príliš neprekvapilo. Chvíľami je mesto pekné až tak, že irituje a zorganizované tak veľmi, až nudí, ale to nechajme. Quedlinburg je pekné, ale malé nemecké mestečko, celé možno na pol dňa.
V strede mesta je trhovisko (trhy mám rád, takže hneď tridsať minút). Ponuku tvorí prvá trieda, Ursprung: Deutschland a biokvalita. Konkrétne ide o biozeleninu a bioovocie, biomed, bioorechy, biokozmetiku, biomäso, biowursty, bioslaninu. Bioklobásy a biobôčik sú všeobecne považované za kľúč k dlhovekosti a zdraviu.
Stojím pri čerešniach. Tie nie sú ani prvá trieda, ani bio a Ursprung bohviekde, ale za jeden sáčok sa aj tak práve chystám zaplatiť toľko, ako zvyčajne miniem za obed. Dobre, kupujem (chápeme sa, leto u babky, detstvo, sentiment). Je to prvýkrát, čo vo svojom živote za čerešne platím (dieťa z malomesta) a v momente ako podávam predavačke peniaze sa celý sentiment mení na pocit luxusu. Ešte pred stánkom sa púšťam do čerešní a predavačka sa púšťa do rozhovoru. Nikto ďalší sa za mnou k ovociu nehrnie.
Dobré sú? Začína nevinne.
Odkiaľ ste? Pýta sa ma na pôvod, keď som chuť čerešní opísal s niekoľkými gramatickými chybami a nie najnemeckejším prízvukom. Zo Slovenska.
Ach, zo Slovenska. To je na východe, však?
Bez ohľadu na moje odpovede pokračuje v otázkach s výrazom Vila Rozborila (Plačeš? Naozaj plačeš? Ukáž, ako plačeš!) a súcitným prikyvovaním.
Tam sa teraz zle žije, však?
Životná úroveň je nízka, že?
Je tam veľká chudoba?
Neskôr sa otázky zlejú do Rumunskopoľskočečenskokosovalbánskobulharska a ja sa musím vyjadrovať aj k anexii Krymu a k vojne v Juhoslávii.
V čerešniach som nenašiel ani jedného červíka.
Pláž, Rostock - Warnemünde
Piesok, aké-také slnko a aká-taká voda. Východonemecká idylka. Chýbajú iba trabanty a rodinky z krajín spriatelených na večné časy. Na pláži sa sem-tam mihne nejaký zblúdilý Američan alebo gastarbeiterský Turek, inak Nemci. Zastúpenie Nemcov sa o chvíľu prejaví celkom jednoznačne.
Niekedy popoludní (aj to popoludní pritom platí iba orientačne, pretože orientovať v čase sa dá za slnečného dňa na pláži iba hmlisto), niekedy, keď som sa dostával do poslednej štvrtiny knihy a chystal sa poslednýkrát v tomto dni ísť do vody tváriť, že je mi teplo, sa pláž zdvihla. Celá pláž sa postavila, pobalila a odišla. V rovnakom čase odišlo od mora tak veľa ľudí, až sa zdalo, že sa deje niečo, čo by mi nemalo ujsť. Zatvárajú. Ide búrka. Tsunami. Niečo. Pri mori zostalo pár detí s loptami a niekoľko starých párikov.
Je to podozrivé, balíme, odchádza sa. Zatiaľ to nevyzerá na žiadnu z prírodných pohrôm, ale niečo v tom bude. Keď sa vrátime do mesta, vyzerá to na futbal. Pred prvou reštauráciou stojí televízor vytiahnutý na terase s čierno-červeno-žltými zákazníkmi. Pivá, zmrzliny. Na kávu ideme dovnútra, miestnosť bez obrazovky, prázdno.
Z terasy s televízorom sa čašník odliepa takmer slovensky pomalým spôsobom. Popri káve sa ho pýtam, kto to dnes hrá, pretože o majstrovstvách viem iba toľko, že sú to majstrovstvá sveta. Mladý Nemec sa na mňa na okamih pozerá tak, až to vyzerá, že neodpovie, no napokon mi predsa len slušne vysvetlí zostavu. Hrá Nemecko a Amerika. Od tohto momentu sa v Rostocku cítim ako debil.
Debil neskôr vyhladne a ide na Fischbrötchen, pretože kdesi počul, že žemľu s rybou si na severe Nemecka dať musí a pretože stánky s Fischbrötchen sú prázdne (futbal). Platí tri eurá, zo žemle s rybou je žemlička s rybkou, ale tie tri eurá prežije. Vraví si, že to bude stáť za to. Fischbrötchen si položí, len na chvíľu, lebo v prvom rade potrebuje nevyhnutne odfotiť dve čajky. Fotka čajok je absolútna priorita. Debil si ich fotí z niekoľkých uhlov a s rôznym priblížením. Medzitým sa z úplne iného uhlu priblíži úplne iná čajka, Fischbrötchen si zasekne do zobáka a uletí. Sekunda. Z celej krádeže si debil zapamätá iba jej nenávistný pohľad. Naozaj debil.
