V prvom rade však musím povedať, že ani ja som si pred plátno nesadal s veľkými očakávaniami - a možno preto ich Legenda o lietajúcom Cypriánovi dokázala prekonať. Čakal celovečerný debut mladej režisérky, autorky najmä kratších študentských filmov. Čakal som film poznačený chronickou chorobou slovenskej kinematografie - nedostatkom peňazí. Čakal som málo. Ale videl som pekné dielo.
Atmosféra celého filmu bola po väčšine tichá, hĺbavá, a snažila sa diváka prinútiť hľadať, rozmýšľať, nachádzať. Dúfam, že sa mi podarilo pochopiť aspoň časť odkazu, ktorý sa film snažil divákovi podsunúť. Okrem toho bol film prepletený tenkými nitkami humoru a irónie, pričom som mal asi v dvoch momentoch chuť zasmiať sa aj nahlas, no keďže celá sála mlčala, zasmial som sa len akosi potichu. Na duši.
Úvodná časť filmu bola pridlhá, mala pomalý spád a moju pozornosť pútala zle. Možno tým autorka chcela na plátne prebudiť atmosféru kláštora - tichý, pomalý, stereotypný život kláštora na Pieninách. V kontraste s tým sa hlavnému hrdinovi, ktorý sa zranený liečil v kláštore, vynárali spomienky na život pred príchodom kláštora - dynamické, rýchlejšie plynúce scény pozliepané z násilia, strieľania, mučenia, zaľúbenia, sexu a smrti. Napriek tomu začal byť film v mojich očiach dobrým až neskôr.
Páčil sa mi predovšetkým samotný Cyprián. Na ploche celého filmu sa vnútorne pomerne výrazne menil - najprv pytliačil a zbojníčil, aby prežil v tvrdých sedliackych podmienkach, napokon skončil v kláštore, kde žil pomalým ťahavým životom, celé roky nepreriekol ani slova a zostrojil lietajúci stroj, ktorým odletel k Bohu.
Zrejme nie som dobrý divák, ale niektoré veci som pochopil až na konci. Najviac ma oslovila práve táto časť filmu - jeho záver, kedy sa divák vracia na začiatok celého príbehu. Hlavný hrdina sa vtedy dozvedá, že jeho rehoľa podľa dekrétu Jozefa II. zaniká. A tým zaniká aj život tohto kamaldulského mnícha. Cyprián z pieninských Troch vŕškov odlieta do neba a ukončuje svoj príbeh.
